Víkendový lezecký tréning - 16.-17.5.2009

Volá mi Patrik. Vraj či nejdem loziť. S ním, Robertom a Maťom. Nuž, ktorá baba by takejto lákavej ponuke neodolateľných chlapcov odolala? Po krátkom zvažovaní som si zbalila najpotrebnejšie veci na lezenie i nocľah a už som sedela v super terénnom fáre, ktoré samo najlepšie vedelo, ako správne zaradiť rýchlosť.

Najprv naše kroky (aj keď kroky asi nie je najsprávnejší výraz) viedli na Studený Hrad pod zrúcaninou Gýmeša nad obcou Jelenec, ktorý podľa mňa ponúka možnosť azda najkrajšieho lezenia v blízkom okolí Nitry. Tam za nami ešte relatívne ľahkou cykloturistikou prišiel Marek, ktorého som celkom obdivovala, keďže už začínala byť neskoršia hodina a tušila som, koľko kilometrov ho ešte čaká. Každý sme si vyliezli zopár ciest, ktoré nám naši najlepší s veľkou radosťou vytiahli a po príjemnom unavení na skalách sme smerovali k jazeru nad obcou Velčice. My, šťastlivejší autom, Marek (zase so závideniahodnou kondičkou sa rovno vybral k chate v Malej Lehote, kde sme mali prežiť najbližšiu noc). Tam som spoznala kus krásnej prírody pohoria Tríbeč a doplnili sme sily gulášom pripravený miestnymi ochranármi, s ktorými chlapci doobeda absolvovali prírodovednú exkurziu po Zoborských vrchoch. Prvýkrát som naživo videla Nutriu vodnú (Myocastor coypus), ktorá sa dokonca s pôžitkom nechávala kŕmiť kúskami chlebu. Pri obhliadke obory s divými svinkami som si overila (ako inak, treba vyskúšať) na vlastnej koži, že knižky neklamú a svinku s mladými naozaj netreba provokovať. Hmmm.. pletivo silné, ale nahnevaná mamina troch pásikavých ratolestí asi silnejšia... Začalo pršať, spomenuli sme si na Mareka, ktorý zaberal do pedálov niekde v lesoch za Zlatými Moravcami. Áno, nadišiel ten správny čas - aby nám zmoknutý „makač" niekde neprechladol. Bolo treba vyraziť. Cesta bola rýchla a hlavne - doprava pohodlná autová. Mareka sme vyzdvihli v najbližšej krčme v Malej Lehote a o pár minút sme už aj kúrili v piecke na chate. Večer sme celý prekecali, pozreli si zopár náučných videí a keď sa zo soboty stala nedeľa, pomaly sme sa rozhodli ísť spať. Ráno ma zobudilo slniečko a vtáčiky, ktorým sa spať už vôbec nechcelo a tak som sa o siedmej vygúľala z postele. Chlapcov som budiť nechcela, tak som si spravila mini turistiku po tejto nádhernej dedinke. Keď sa ani po riadnej hodine neprebudili, začala som upratovať zvyšky po prebdenej noci. Hrkotanie pohárov a tanierov bol (chtiac - nechtiac) zaručený budíček pre spáčov vo vedľajšej izbe. Raňajky, ranná káva a vyrazili sme na Krivú. Rôznymi cestičkami krásneho pohoria Pohronský Inovec, ktorý mal v toto ročné obdobie vážne čaro. Všetko krásne zelené, proste radosť tam zájsť. Po niekoľkých kilometroch a zastavení sa v čerstvo uzavretej Chate na Inovci (slzy v očiach) sme dorazili do cieľa lezeckej časti dnešného dňa. Krivá (714 m). Nevysoká skalka sopečného pôvodu tiahnuca sa asi 100 metrov vrcholovým hrebeňom, poskytovala množstvo ciest na lezenie. Niektorí sólovali, iní sa vzorovo a podľa inštrukcií VHT pekne istili. Lezenie bolo pekné, rôznorodé, avšak andezitové zloženie skaly nám riadne „vymasírovalo" brušká prstov a prilby zachránili hlavičky pri neplánovom vypadnutí do kyvadla..... Po niekoľkých hodinách nás prišli pozrieť Mirko s Martou, ktorí sa k nám plní entuziazmu s radosťou pridali a dokonca sa nám postarali o klasické pohostenie vo forme Mirkovej špeciality - nakladaného ovčieho syru. Plní energie sme si ešte doliezli zopár - v ten deň ešte panenských ciest a vybrali sa na cestu domov. Znova o niečo bohatší, skúsenejší a spokojnejší.

Účastníci: Danka Zmeková, Marek Matejka, Martin Kmeťo, Patrik Egyud, Róbert Kollár, Mirko Kučera, Marta Velčická

Text: Danka Zmeková

Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: