VIII. jesenné tatranské stretnutie SVTS - 2.-4.10.2009

Keď mi Miro Michel na začiatku septembra volal či idem na jesenné stretko SVTS, chvíľu som váhala. Moja láska k horám však zvíťazila pred lenivosťou. A tak sme sa mohli piatok pred obvyklým stretávavacím miestom - Patrikovým panelákom, nalodiť do Vladovho Volva.

Ja, Miro, Robino - Junior, Peter Lakata, Vlado Hrudka - Džubox sme spolu zdieľali jedno auto. Nálada sa rýchlo zlepšovala priamo úmerne klesajúceho stavu hladiny marhuľovice. Cesta rýchlo utekala, marhuľovice ubúdalo, tak sme museli pristúpiť k neobvyklému kroku - v Liptovskej osade dokúpiť zásoby pitiva - 7 dl Demänovky, 0,5 l Mysliveckej. V aute sa začali rozoberať témy zo všetkých oblastí, chlapci sa predbiehali v rozprávaní vtipov, múdrostí do života... Vlado už ako spolujazdec a nie šofér púšťal hity z Kaukazu. Pre nás sme boli zakrátko na Bielej vode, Peťa ako šoféra - sa spýtajte sami.

Bolo pol šiestej, tak mi hneď bolo jasné, že opäť absolvujeme večerný pochod na chatu. V dobrej nálade chlapci v objatí: Robino, Vlado, Miro alebo Robino, Vlado, Peťo sme vedno kráčali k chate. Do kroku sme si sem-tam aj spievali. Mesiac krásne svietil, a tak aj bez čeloviek sme približne o deviatej dorazili na chatu. Miesta na spanie sa už skoro minuli, tak sme boli radi keď sme mohli spať aj hore na dvojposchodových posteliach. Pred spaním sme sa ešte rýchlo spýtali, kde sa v sobotu vyráža.

Pre nedostatok inštruktorov, alebo inak povedané viac ľudí, boli zvolené tri štíty: Jahňací z Kopského sedla, Kolový a Lomnický cez nemecký rebrík a medené lávky. Keďže sme nemali ani najmenšiu chuť absolvovať návrat na chatu v nočných hodinách a na Jahňacom sme presne tou istou trasou išli minulý rok, rozhodli sme sa pre Kolový štít aj keď sme pôvodne túžili zdolať Baranie rohy..... Noc nám spestrovali príchody ďalších a ďalších účastníkov stretka, hľadajúcich miesto na spanie.

Ráno nás budík zobudil pri vychádzaní slniečka, ktoré sme mohli pozerať aj z postelí. O siedmej už sme stáli nastúpení pred chatou a čakali, ktorí inštruktor nás zoberie na Kolový štít. Asi o pol ôsmej všetci sčítaní, sme vyrazili smerom k reťaziam nad chatou. Prešli sme chodníkom okolo plesa a rezko vybehli pod vodopád. Tu sme si nahodili sedáky. My nihosáci verní Patrikovým slovám „nedržte sa reťazí - sú pre turistov a nie pre Vás - neničte ich držaním sa", sme liezli bez nich a pomaly predbiehali tých ktorý naše heslo nepoznali.

Nad reťazami sme sa v traverze do Malej Zmrzlej doliny začali istiť plochou slučkou o nejaké železná laná, tak sa to trošička podobalo na feraty. Po traverze Čierneho štítu sme čakali asi pol hodinu na ostaných ľudí z družiny, pozorovali naháňajúce sa kamzíky, ktoré vôbec neutekali strachom pred nami, ani neumierali v šoku, že nás vidia.

Keďže sme stále stáli v tieni, a začínali drkotať zubami, inštruktori volali Kalenskému, čo sa tam za nami deje. Kalenský oznámil, že sa s jednou babou vracia späť a tak inštruktori zavelili na pokračovanie výstupu. Postupne sme sa dostávali cez nepríjemnú suť do Čierneho sedla a odtiaľ na vrchol. Cestu nám spríjemňovali pohľady na topiaci sa sneh pod nohami, na cencúľe visiace na skalách či ľadové ornamenty na trávach. Asi o pol dvanástej sme boli na vrchole nihosáci v zložení: Ja, Miro Michel, Robino, Vlado Hrudka, Miro Kučera, Jožo Otras a Jožov Miro.

Výhľad na okolité štíty bol nádherný. Pred nami Kežmarský štít, Lomničák, Čierny štít, Baranie rohy, Pyšné štíty, Ľadový, v diaľke Vysoká, Rysy, Poľské Tatry, za nami Belianky. Očami sme hľadali skupinu na Lomnickom štíte. Boli sme radi, že my tam nie sme, lebo medené lávky boli dokonale zasnežené a nepochybne ľadové, lebo aj dole pri reťaziach boli niektoré úseky pokryté ľadom. Ešte sme počkali na zvyšok skupiny, urobili spoločné foto do albumu svts a vydali sa na cestu dolu.

Zostup bol namáhavý na naše stehná, suťovisko išlo dole aj s nami, niektorí schádzali aj vo vodorovnej polohe. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Skupina 27 ľudí sa roztrhala asi do trojčlenných skupiniek. Každý schádzal svojou rýchlosťou. Onedlho sme stretli na traverze čakajúceho Kalenského, ktorý skontroloval naše úväzy a už nás čakali posledné reťaze. Opatrne sme zostúpili až k chate. Podmienky na reťaziach už boli úplne iné ako ráno, ľadových miest podstatne ubudlo. O pol tretej sme Miro Kučera a ja dorazili k chate, unavení ale šťastní. Do hodiny boli s nami už aj Miro Michel s Robinom. Všetci sme sa dali dáko dokopy, rozprávali si zážitky z výstupu. Nakoniec nás chatárka Danka vyhodila okolo pol šiestej kvôli príprave večere dolu do baru. My sme pokračovali v spievaní, až po kým nás hlad nevyhnal na večeru. Tam sa k nám pridali Katka, Patrik a Roberto, ktorí práve dorazili na chatu. Večeru sme všetci spapali. S postupujúcim časom nám kapacitne stôl nestačil, dorazili aj Ďuro s Adelou. Pospájali sme teda stoly a pokračovali v družnej debate. My, čo sme boli na Kolovom, sme sa asi o pol jedenástej vytratili spať.

Ráno bolo ešte krajšie ako v sobotu. Aj keď sme sa vôbec nedohodli kedy vstávame, ako úderom gongu sme sa stretli o siedmej na raňajkách. Patrik nám oznámil, že sa pokúsime vyjsť na Belasú vežu, ale že mačky brať nemusíme (lebo ich nemali všetci). Tak sme sa potešili, vyhodiť ťažké mačky z vakov bolo fajn. Keďže Miro s Martou začali iba raňajkovať rozhodli sme sa vyraziť Ja, Katka, Adela, Ďuro skôr. Pomaly sme vystupovali do Červenej doliny, Adela rozprávala vtipné príhody z roboty a tak sme čoskoro dorazili k Červenému plesu. Do pol hodiny sme boli všetci opäť spolu.

Patrik zamyslene pozeral na Belasú vežu, bola zasnežená a pravdepodobne ľadová. Už asi začínal tušiť, že dnes bez mačiek, ťažko vyjdeme. Pokračovali sme teda ďalej do sedla medzi Belasou vežou a Jahňacím štítom. Slniečko krásne hrialo tak sme sa povyzliekali do tričiek. Užívali sme si nádherné jesenné počasie. Onedlho sme už boli pri prvých reťaziach pod sedlom. Patrik po zhodnotení situácie rozhodol otočiť výstup na Jahňací štít. Začalo celkom pekne fúkať, niektoré úseky boli pekne ľadové, tak sme boli radi keď sme mohli na Jahňacom štíte využiť úkryt z kameňov, kde moc nefúkalo. Postupne na vrchol dorazili všetci nihosáci. Urobili sme si spoločné foto, Patrik začal vysvetľovať, kde je aký štít. Pozorovali sme otáčajúcich sa členov stretka pri pokuse o výstup na Jastrabiu vežu, na Kozích štítoch ďalší členovia bojovali s ľadom a námrazou.

Asi po hodine sme začali zostupovať. Ďalšiu prestávku sme si dali pri Červenom plese, kde sme stretli Jožka Zábojníka. Ako sme čakali na zvyšok našej skupiny, videli sme prichádzať k nám kamzíka. Bol úplne krotký, asi meter od nás prechádzal, chodil po chodníku až sa mu udivení turisti museli vyhýbať. Ešte sme zatlieskali bronzovým a strieborným držiteľom odznakov K 4000, ktoré na netradičnom mieste odovzdal Jožko a ponáhľali sa dolu. Pri chate sme si ešte všetci spoločne dali pivko, rozlúčili sa a rezkým tempom vykročili domov.

Účastníci: Miroslav Michel, Jozef Otras, Janka Ferenciová, Peter Lakata, Vladimír Hrudka, Róbert Turza, Miroslav Kučera, Marta Velčická, Katka Egyudová, Patrik Egyud, Róbert Kollár, Adela Galádová, Juraj Velebír

Text: Janka Ferenciová

Foto: Jozef Otras, Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: