Popradské pleso – Rysy a špeciálna teória relativity - 21.3.2010

Pusté okolie Popradského plesa, len pár hostí sediacich v poloprázdnej reštaurácii, bolestný odmäk lížuci asi poslednú súvislú snehovú pokrývku tohto roku až do neskorého večera...nie a nie sa ochladiť, taká bola atmosféra nášho príchodu do tohto známeho tatranského strediska v sobotu 20. marca 2010. Napriek plusovým teplotám nás poriadne potrápila zasnežená klzká cesta od hlavnej cesty, neposlúchali nás na našom pasáte reťaze, tak sa nám príchod trochu pretiahol.

Večer sme sa však všetci stretli pri pive a kuli plány na nedeľný skialpový výstup. Partia českých horolezcov „na kurze" sršiaca množstvom nezabudnuteľných hrdinských činov nám pri tom aktívne sekundovala. Postupne v, už rokmi zaužívanom poradí, sme sa odobrali vystrieť na lôžka a zachrániť nejaké zvyšky fyzických síl na ráno.

To (ráno) bolo podobné, ako predchádzajúci večer, nenormálne teplé a vlhké. Bolo nám jasné, že v tomto počasí masy mokrého snehu len čakajú na dôvod spadnúť a niekoho zavaliť, preto sme starostlivo vyberali ktorým smerom sa vyberieme. Poradil nám vždy prítomný Viktor Beránek, chystajúci sa na „svoju" chatu pod Rysmi. Nikto nepochyboval o jeho zhodnotení rizika, a cesta na Rysy sa pre nás stala jediným akceptovateľným variantom. Prednedávnom sme lyžovali z Ďumbiera, tak prečo nepridať aj nejaký vysokotatranský vrchol? Niektorí s pozostatkami minulej noci sme vyrazili smerom „ku".

S Beránkom na horizonte sme sa vyšuchtali z pásma lesa a terén sa pred nami otvoril. Asi by som mal spomenúť, že Kmeťo a Kovy nás nenasledovali, ale dali prednosť údajnému zaujímavému boulderingu (alebo takému niečomu) na miestnych skalkách. Oni to tam večer totiž zatvárali s nejakým málovravným českým „Borišom", čo ho volajú tukan alebo zoban, či ako... tak som sa ani nečudoval, že sa im nechcelo šliapať.

Beránek sa nám pomaly, systematicky vzďaľoval, ale náš čiastkový cieľ Chata pod Rysmi sa s každým krokom približoval, či vlastne, my sme sa približovali, aj keď opticky sa približoval náš čiastkový cieľ, no v skutočnosti sme sa približovali my, lebo predsa nehnuteľnosť sa nemôže približovať k hýbucim sa skialpinistom, teda okrem prípadov, keď sa napríklad taká masa snehu, čo vyzerá ako nehnuteľnosť, dá do pohybu smerom k skupine stojacich turistov, alebo, keď sa lavína aj s chatou, ktorá dovtedy bola nehnuteľnosťou, dá do pohybu, a blíži sa a blíži k skupine turistov alebo iných „zmrdov", tak potom sa naozaj nehnuteľnosť „relatívne" približuje... , vírilo mi hlavou, no zdalo sa mi, že to už niekto vyslovil predo mnou...relatívne dávno.

Prišli sme po fixy v doline pod Váhou, ale ešte predtým sme mali možnosť vidieť spadnutú lavínu, čo si to namierila rovno do jedného zo Žabích plies nad Wachterkou. Bolo vidieť, ako tá gigantická penetrácia rozvlnila hladinu zamrznutého jazierka, čo vytvorilo dramaticky rozpraskané ľadové štruktúry. Pekné.

Na fixoch nastali problémy. Časť z nás sa tvrdošijne snažila prekonať známy nebezpečný úsek na pásoch, iní si hodili lyže na batoh a vykráčali ten kúsok v lyžiarkach.

Potom sa už objavila chata a my sme preberali, ako ju pred istým časom strhla lavína, a že sa to stane znova, a že sú aj peniaze na novú chatu, ale majitelia, Jameson BA a Klan Zlovestných Trtkistov sú spiatočníci a nevedia sa dohodnúť na výstavbe novej chaty na vhodnejšom mieste. Nuž, je faktom, že všeobecne panuje takýto názor. My sme si na tej starej chate dali polievku a dáke drinky (Beránek už tam bol vydýchaný), dokonca som vyplodil aj jednu pesničku na gitare, a pokračovalo sa ďalej.

Vo Váhe začalo konečne normálne zimné počasie, fukoty a riadna kosa (jak sviňa). My sme bojovali, pokiaľ to šlo, potom sme vyzuli a ratovali si lyže a sérsámy, aby nám ich nesfúklo do doliny. Na vrchol sme posledné desiatky metrov prekonali pešo (bez mačiek, ktoré nám odhovoril Viktor), len Juro Velebír to dotiahol do konca a aj lyžoval zo samotného vrcholu. Na vŕšku sa nedalo moc zdržovať, lebo tam už sa čerti ženili, hmla a sneh nám kalili zrak, tak sme po dúšku vrcholového čaju aj my „kalili" späť dolu na chatu.

Lyžovačka bola miestami zlá a miestami horšia. Kým som prišiel na to, ako mám narábať v tom ťažkom snehu s ťažiskom, boli sme už v kosodrevine a potom sme sa už len prepletali pomedzi stromy. Do toho začalo fajnovo pršať, tak sme ani dáko moc nezastavovali a zmenilo sa to viac na útek z boja. Do chaty sme sa dostali všetci v poriadku, trochu pojedli, popili a relatívne ľahko pobalili matroš do áut. To bol koniec túry, šlus, end, rozlúčka s tohtoročnou zimou, schádzali sme k hlavnej ceste popri UNC-čku odhŕňajúcom premočený sneh z kľukatej rozmŕzajúcej cesty.

Záver má byť optimistický, takže, zima sa do Tatier ešte na mesiac vrátila, akurát my sme už lyže opreli v pivnici do kúta...

P.S.1. V článku boli použité slangové výrazy a horopisné názvy za účelom udržania pozornosti čitateľa a dočítania článku do konca. V skutočnosti sa nejedná o prirodzený jazyk autora.

P.S.2. Názov Rysy (zhodný v slovenčine aj v poľštine) pochádza z goralského rysy, čo je pomenovanie pre čiary, ryhy či štrbiny, ktoré sú viditeľné pri pohľade zo severu na vrchol Rysov a tiež na severné steny Mengusovských štítov. Tieto žľaby sú často i v lete zasnežené a tak sa vynímajú na tmavom žulovom podloží skalných stien. Nemá teda nič spoločného s rovnomennou mačkovitou šelmou.

Účastníci: Adela Galádová, Juraj Velebír, Katka Egyudová, Patrik Egyud, Janka Ferenciová, Martin Boltižiar, Andrej Bača, Miroslav Kučera, Martin Kmeťo, Peter Kováč

Text: Mirko Kučera

Foto: Andrej Bača, Patrik Egyud, Katka Egyudová FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: