Kurz základov VHT na Jelenci – 11.-13. 5. 2007
V jednom peknom májovom týždni mi Gašpar Fronc zavolal, či nemám chuť zúčastniť sa kurzu vysokohorskej turistiky. Keď mi ešte aj povedal, že bude na Jelenci, neváhala som ani chvíľu a súhlasila som.
V piatok sme sa stretli na najteoretickejšiu časť, kde som pochopila, že je to naozaj kurz. Okrem spoznania mien a tvárí účastníkov - teda tí, ktorí sme sa predtým nepoznali - sme sa zoznámili s pojmami ako VHT, SVTS, NIHOS a pod. Samozrejme aj kopec iných užitočných informácií o terénoch, možnostiach, bezpečnosti ... A to som si myslela, že viem z tejto strany skoro všetko. Ešteže sa človek učí celý život! Najväčšiu debatu rozbúrila práve bezpečnosť v časoch búrkových, t.j. veľa vody, bleskov a mobil vo vrecku.
Sobota ráno - klasické predvýpravné zháňanie, dohadovanie... a konečne odchod. Danka nás zaviedla na chatku, veľkú presne tak akurát. Tam sa pridal ešte posledný člen, Róbert, z ktorého sa pod skalou vykľul cvičiteľ. Keď hovoríme o skale - Jelenec ponúka zopár veľmi pekných ciest, ideálnych pre začiatočníkov. Vedeli to aj tí z druhého kurzu, ktorí boli nejakí ranostaji a už boli nalezení v najlepších cestách. Čo by sme to ale boli za vysokohorskí turisti, keby sme si neporadili. Kúsok opodiaľ sme si našli pekné miesto na vyloženie celého "matroša", ktorý sme mali porozdeľovaný po ruksakoch. Odrazu sme toho mali toľko, že by sme mohli rovno otvoriť bazár. :) Aspoň sme na vlastné oči videli skoro všetky typy a možné šírky lán. To už Gašpar vytiahol skoby a kladivko, aby nám v praxi ukázal, ako sa zatĺkajú a že keď sa skoba dobre zatlčie, tak dobre drží. Veruže dobre držali - nielen našu váhu pri naväzovaní sa na ne, ale aj pri odchode, keď chcel Gašpar jednu vytĺcť, tá nie a nie von - ani vytĺcť, ani vypáčiť, proste nič. Až lejak na záver pomohol Gašparovi zozbierať dostatočnú silu - človek by neveril čo dokáže, keď je v lese a blíži sa búrka ako hrom!
Ďalším levelom, ktorý sme museli prekonať pre úspešné absolvovanie kurzu, bolo zlaňovanie. Tam sa dostal k slovu najmä Róbert, ktorý hore dozeral na uväzovanie, sadanie do lana, no proste na nás. Gašpar zatiaľ pripravil druhé zlaňovacie stanovisko, keďže jedno lano je na toľkých ľudí málo. Okrem iného sa Gašpar prejavil ako dobrý guru, keď Majku chytal čoraz väčší strach z blížiaceho sa zlaňovania a strach sa počal meniť na paniku. Prišiel za ňou, pokojným hlasom jej povedal: „choď teraz ty..." a ona šla. A ešte sa jej to páčilo! Medzitým ako zlaňovali posledné kusy, sa obloha zatiahla do dramatickej sivo-hnedej. Kým sme zliezli zo skaly, už celkom nedramaticky pršalo.
Rozdelili sme sa na 3 skupiny - tí, ktorí sa ponáhľali rýchlo na chatu, tí čo čakali kým Gašpar vytlčie skobu a tí, čo čakali na Róberta, až sa privalí s vecami, keďže ešte rušil stanovisko. A ešte zopár jedincov, ktorí sa nevedeli rozhodnúť do ktorej skupiny patria a tak sa osamostatnili úplne. Asi tak o ďalších 10 minút začalo to, o čom sme sa deň predtým rozprávali - búrka s bleskami a hromami práve počas vykračovania si po lúčke pri jazere. No a kto z nás utekal do lesa medzi stromy? Kto si čupol na ruksak a čakal, kým to prejde? Nik, každý sa čo najrýchlejšie presúval k chate. Až na pár múdrejších jedincov, ktorí sa čo najrýchlejšie presúvali k miestnej krčme.
Kým sme došli k chate, už prestalo pršať, ale bolo to jedno, aj tak sme boli mokrí ako kurence a v prízemí chaty sa veľmi rýchlo rozrástlo minijazierko z našich búnd, pršiplášťov a iných hlavykrytov. Časť to odradilo, ale my, skalní, sme sa nedali odradiť a rozhodli sme sa ísť pre tých múdrejších v drevenej búdke poniže, pretože mal prísť Patrik (toho dňa mnohokrát spomínaný, už bol ako „možno príde kúzelník") a akože by to bolo - bez nich. Keď sme prišli vysvitlo, že Patrik je už na ceste - na ceste do tej milej drevenej chalúpky s výbornou klobáskou a príšernými hranolkami.
Po nejakej dobe veselej konverzácie sa dovalil Patrik aj s Marekom, s autom plne naloženým bicyklami... v tej zime... mokre... nuž, ale nie o tom som chcela písať ;) Tu ma čakalo ďalšie prekvapenie okrem toho, že je to naozajstný kurz „se vším všudy". Keď mi hovorili, že príde predseda NIHOS-u, predstavila som si pána v stredných rokoch, patriaceho skôr k tým skôr narodeným. A zrazu Patrik - tí čo ho poznajú vedia, a tí čo nie - pozrite si fotky ;)
Tak na záver pekného dňa sme mali ešte jedno teoretické školenie, vedené Patrikom. Dalo sa však vydržať, mali sme pizzu a niečo na zapitie. Ale vážne - bolo dobré a mnohí sme prvýkrát aj v praxi videli ako sa istí na ferátach a ako to istenie funguje, okrem iného sme nevynechali ani tému odpadkov v prírode - ale nápady v tomto prípade prezentovať nebudem. Pekný večer bol zakončený ešte krajšou večierkou, Danka - prezieravá to deva - vyriešila problém chýbajúcej gitary a doniesla kazety Nedvědovcov.
Nedeľu sme sa rozhodli spraviť len doobednú - rozumej že kurz končil obedom - ale zato bola bohatá na aktivity. Gašpar nám vytvoril "feráty", žumarovali sme cez prúsik a ako bonbónik na záver nám Patrik s Róbertom predviedli záchranu na skale visiac na lane aj v prípade, že spolulezec - spoluturista je ťažší. Bolo to celkom zaujímavé, v prípade že by Majka (to tenké blonďavé na fotkách) mala zachraňovať napr. Patrika (to veľké tmavé), vyzeralo to ako celkom slušná pavučinka. Aj keď Majka na daný prípad poznamenala, že ona by zlanila, uvidela krv a mohli by ju zachraňovať rovno s ním.:)
Po oficiálnom zakončení kurzu sme si ešte neoficiálne zaliezli, aj keď sme mali k dispozícii len dve z tých pekných ciest. Dokonca som si aj potiahla cestu (dovolím si to len na Jelenci v trojke a štvorke), na záver kofolka v miestnom pohostinci a šup domov.
Celý kurz by som zhrnula asi takto - už sa teším na zimný kurz VHT.
Text a foto: Erika Vinceová - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydáno: 28.9.2008 9:58 Přečteno: 4372x Hodnocení: neohodnoceno |
Vaše hodnocení: |
Formát pro tisk
Komentáře
Nebyly přidány žádné komentáře.