Nitrianský horský spolok - Vysoké Tatry - Ľadový štít (2 627m)

Vysoké Tatry - Ľadový štít (2 627m) - 1.10.2011

Na prvú októbrovú sobotu hlásili nádherné slnečné počasie v Tatrách a tak sme sa rýchlo Miro, Mirka, Ja a Roberto dohodli s Gašparom, že nás zoberie na Ľadový štít (2 627mnm). Túra bola naplánovaná na 10 hodín bez prestávky a keďže sme v piatok odchádzali až po robote z Nitry, rozhodli sme sa večer prespať u Roberta na chate pri Liptovskej Mare a potom skoro ráno vyraziť na Hrebienok.

Budík ráno zazvonil presne ako sme sa dohodli o štvrť na šesť. Našťastie sme sa pobalili večer, aj Mirka stihla urobiť kopec rožkov na desiatu a tak sa nám podarilo doraziť na Hrebienok o štvrť na osem. Rýchlo sme sa obuli a vyrazili. Mirka mala drobné obavy ako to zvládne, ale keď videla v tíme troch marodóv (Mira trápila faraónova pomsta, mňa zapálené dutiny a Robertovi sa krútila hlava), uľavilo sa jej. Prvú prestávku sme si urobili na Zamkovského chate, pojedli nejaké tie rožky a kráčali ďalej. Počasie bolo fakt gýčové, čomu zodpovedalo aj plno ľudí na chodníku. Dokonca pod Téryho chatou sa kŕmili aj kamzíky, celkom blízko nás ako modelky pripravené na fotenie. Na chate sme si dali teplé nápoje, niektorý aj s dobrým rumíkom. Čas bol neúprosný, tak sme onedlho opäť kráčali. Za jedným plesom sme to stočili zo značky doprava na nenápadný chodník. Z diaľky sme videli suťovisko, ktorým pôjdeme. Dobehla nás skupina Poliakov a Roberto ako správny zástupca Stráže prírody im vysvetľoval, že sú mimo turistického chodníka a vlastníctvo preukazu Alpenverein ich nato neoprávňuje. No naši severný susedia akosi zrazu slovenskej reči nerozumeli a rýchlo nás predbehli. Suťovisko bolo veľmi nepríjemné a tak Roberto vytiahol paličky, my ostatní sme sa šmýkali bez nich. Po hodine a pol sme dorazili konečne pod skalu. Urobili sme si ďalšiu posilňujúcu pauzu a nasadili prilby. Výstup do sedla Ľadová priehyba bol celkom ostrý. Mirka si trocha cvičila lezenie. My ostatný sme sa nadchýnali výhľadmi na Belianske Tatry, Baranie rohy, Pyšné štíty, Lomnický , Kolový, Jahňací či Kozí štít. V sedle nás už čakali poliaci a prudký vietor. Pocitová teplota na jednej strane hrebeňa bola +18 a na druhej 0 stupňov. Boli sme radi, že nevystupujeme po veternej strane, ale po hrebeni. S malou dušičkou som očakávala povestného „ľadového koňa". A potom som ho uvidela. 20 m dlhý vodorovný exponovaný hrebeň skladajúci sa z rozštiepených, ľuďmi do biela vyšmýkaných skál. Strmé zrázy na jednej aj druhej strane vzbudzovali skutočný rešpekt. Prechod po ňom ako hovorí jeho názov sme absolvovali obkročmo ako na koni. Aj Mirka sa dobre držala, nezasekla sa, ale pekne pokračovala. Z opačného konca nás povzbudzovali naši krajania a tak nečudo, že sme ho zvládli celkom šikovne. Výstup po hrebeni trval ešte asi 10 minút. Na vrchole sme si všetci zablahoželali, urobili zopár fotiek a pokračovali na Malý Ľadový štít (2 603m). Aby zostup nebol fádny trocha sme odbočili z chodníka, a zliezali celkom slušné platne. Po hodine sme sa napojili na chodník, a onedlho stáli na druhej 2600 toho istého dňa. Z vrcholu sme opäť obdivovali okolité štíty napr. Javorový, Širokú vežu, v diaľke Rysy, Vysokú. Opäť pogratulovali, urobili zopár fotiek, ale pokročilí čas nás hnal dole. Zišli sme do Sedielka a z neho na Térynku, kde sme si dožičili opäť čaj. O šiestej sme začali zostupovať na Hrebienok. Zotmelo sa blízko Zámky a tak na rad prišli čelovky. Zostup sa nám zdal nekonečne dlhý. Okolo pol deviatej sme šťastný uvideli naše autíčko, tam kde sme ho ráno nechávali. Unavený, ale spokojný s nádherne prežitým dňom, sme nasadali do auta.

Účastníci: Gašpar Fronc, Janka Ferenciová, Mirka Michelová, Miroslav Michel, Roberto Kollár

Text: Janka Ferenciová