Mont Blanc (4808m) - 22.-30.7.2005
Menších akcií, ktoré sme organizovali po založení NHS bolo viac, no jednalo sa predovšetkým o „víkendovky“ do slovenských hôr, prípadne poobedňajšie lezenie na skalkách. Väčším plánovaným podujatím mal byť výstup na Mont Blanc.
O tomto vrchole sme diskutovali dlho, preberali rôzne alternatívy výstupu, hľadali čo najvhodnejší termín s najstabilnejším počasím. Veľmi nám pomohli rady už od jeho úspešných „pokoriteľov", najmä od prezidenta SVTS, ako i rôzne knižky. Definitívnym termínom sa napokon stal termín 22.-30.7.2005.
Naša malá expedícia sa začala dosť nezvyčajne. Plánovaný odchod bol stanovený na fixnú hodinu a ja s Patrikom som už nedočkavo čakala pre domom na trávniku so všetkými vyloženými vecami okolo auta. To boli pohľady susedov. A tých otázok... Čas plynul a naši dvaja spoluparťáci nikde. Po takmer vyše hodiny sa napokon dovalili aj oni spolu s najčerstvejšími potravinami z našich slávnych supermarketov. To asi aby im dlhšie vydržali...J
Do Chamonix sme dorazili v noci, a keďže bolo jasno a teplo, zložili sme sa na prázdnom parkovisku. Ráno sme vstali ako rybičky (teda aspoň ja, keďže som sa s nikým o priestor v aute nedelila) a vyrazili hľadať aktuálnu predpoveď počasia. Predpoveď v angličtine bola celkom v pohode, no tá vo francúzštine už taká priaznivá nebola. Žeby sa takto chceli nacionalistickí francúzi zbaviť anglikánskeho zbytku sveta?
Našim prechodným bydliskom sa stal kemping v Les Houches s okolitým českým osadenstvom. Myslím, že za tú cenu to bolo veľmi fajn a navyše sme mali prekrásny výhľad na Aiguile du Midi a kuloár Gouter. Po udomácnení sa v novom prostredí, sme začali diskutovať o výstupe. Kadiaľ, ktorou trasou, o koľkej a pod. Vzhľadom na nestabilnú predpoveď počasia sme sa rozhodli počkať do ďalšieho dňa, ktorý sme strávili prechádzkou na Boussonský ľadovec a predbežným balením sa na výstup.
Ráno sme naše prípravy batožiny dokončili a pred obedom sme vykročili tou správnou nohou vpred. Ani sme sa nenazdali a už sme vystupovali z lanovky a začali stúpať smerom na chatu Tete Rousse, kde sme dorazili predvečerom pri začínajúcej búrke. Tá chata Vám je ale krásna! A akí príjemní ľudia v nej sú! Ubytovanie sme vybavené nemali, no ochotne nás zapísali do zoznamu „čakateľov" a odpovedali na všetky naše otázky. Mali sme šťastie. Skupinka ľudí neprišla a tak sme strávili príjemnú noc v novučkých izbách. Okolo polnoci to tam začalo vrieť. To sa už niektorí pripravovali na výstup. My sme si ale pekne schrupli a ťažký kuloár Gouter preliezli až okolo obeda.
Ako bola Tete Rousse domácka, tak bola chata Gouter nehostinná. Okrem toho, že bola plná do prasknutia, mali sme problémy vôbec zložiť sa tam a vybaviť prenocovanie na podlahách v jedálni. Ešte sa mi veru nestalo, aby som si strážila celý večer stôl, na ktorom som potom mala spať. Našťastie sme patrili s Patrikom k tým šťastnejším, pretože stôl bol určite pohodlnejší ako studená podlaha.
O pol druhej nás začali budiť a doslova vyhadzovať z miestnosti, keďže ubytovaní začali prichádzať na raňajky. Ako mi to teraz smiešne znie. Že raňajky...a čosi o hodinu po polnoci...J Ako je všetko relatívne, no nie?
Vychystaní sme začali vystupovať o 3.40, no to sa už pred nami vinul rad svetielok tých nedočkavejších. Bolo to veľmi pekné. Keď sa do toho pridalo vychádzajúce slnko, tak to snáď nepotrebuje komentár.
Priznám sa tajne, že som neustále čakala, kedy mi s pribúdajúcou výškou začne byť zle. Príznaky som mala preštudované asi najpodrobnejšie zo všetkých. Aj po vsugerovaní všetkých možných syndrómov mi stále nič nebolo. Dokonca ani na Vallotke, kde niektorí svoj výstup vzhľadom na zdravotný stav museli prerušiť. Apetít som Vám mala asi najväčší zo všetkých a až som sa cítila trápne, keď som sa pri tých bledých tvárach napchávala všetkým možným.
Pri výstupe na vrcholový hrebienok sa výšku prejavila v slimačom tempe a miernom lapaní po dychu. Našťastie problémy z nás nemal nik.
Tesne pred vrcholom, po prekonaní veľmi nepríjemne exponovaného a úzkeho hrebienka, som si uvedomila, že sa napokon i ja - neskúsená prvotinka - dostanem na vrchol a oči sa mi od radosti zaliali slzami. Priznám sa, že som v to ani nedúfala a myslela som si, že svoju púť skončím maximálne na Vallotke. O to väčšiu radosť som cítila v tento okamih. Neskôr dole v bezpečí sme sa všetci popriznávali, že ten pocit dojatia neobišiel ani jedného z nás.
Na vrchole nás bolo len zopár. Všetci už zostupovali a tak sme tam asi v ten deň boli poslední. O to viac sme si to ale vychutnali. Ten výhľad!!! Tá krása...!
Zostup bol celkom v pohode i počasie nám prialo, no pred chatou Gouter nás začala zmáhať únava a cítili sme dehydratáciu. V teple sme si našťastie odpočinuli a nabrali nových síl na zostup nepríjemným pilierom. Tam som zažila mierny šok, pretože starší pán (mimochodom Čech) ktorého som púšťala pred seba a rozprávala sa s ním, sa pár metrov pod nami zošmykol a padol dole. Bohužiaľ to dobre neskončilo a privolaná helikoptéra už len odnášala ďalšiu z nešťastných obetí...
Zdrvená touto udalosťou som strácala dôveru v seba a svoj zostup. Nejako som si začala uvedomovať únavu a to sa mi stalo takmer osudným. Úsek, ktorý je z dôvodu padajúcich kameňov potrebné rýchlo prebehnúť som jednoducho nezvládla a pár metrov pred jeho koncom som sa pošmykla a sunula som sa dole. Našťastie ma Gabriel zachytil a stiahol na bezpečné miesto. Nohu som si necítila, no vidina nebezpečenstva mi nedovoľovala poddať sa bolesti a krivkajúc som nasledovala ostatných.
Pred chatou som už bolesti sotva vyšla na terasu, kde som si začala prezerať zranenú nohu. Nohavice boli roztrhané a celé zakrvavené. Ako som tam tak nešťastne sedela, zrazu vyšli von chatári. Keď ma uvideli, chceli ihneď privolať helikoptéru. Ani som netušila, že to až tak škaredo vyzeralo. Dostalo sa mi prvotriedneho ošetrenia a dokonca nám uvoľnili i izbu pre „zranených". Chalani si pochvaľovali, no ja som až taká nadšená nebola.
Na druhý deň sme zišli do Les Houches a zakotvili v prvej krčmičke. Až vtedy prišlo to pravé nadšenie a radosť z dosiahnutia jedného sna. Ani neviem ako dlho sme tam sedeli. Snáď celé hodiny. Pražilo na nás slniečko a vychutnávali si ten úžasný pocit...
Keď si teraz na to spomeniem, stále cítim v sebe obrovskú radosť a uspokojenie. Z Mont Blancu mám ale ja osobne jednu pamiatku. Bude to asi pamiatka navždy. Že čo to je? Moje nepekné zjazvené koleno. To aby som naň nikdy nezabudla...
Účastníci výstupu boli: Patrik Egyud, Katka Kollárová, Martin Boltižiar, Gabriel Bugár
Text: Katka Kollárová
Foto: Martin Boltižiar, Patrik Egyud - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydáno: 8.9.2008 8:10 Přečteno: 3827x Hodnocení: neohodnoceno |
Vaše hodnocení: |
Formát pro tisk
Komentáře
Nebyly přidány žádné komentáře.