Walliské Alpy - 6.-15.8.2008
Keď som videla fotky z Walliských Álp, naozaj ma očarili. Zelené lúky plné kvetov, nad ktorými sa týčia biele vrcholky vysokých štítov... Asi je už jasné, kde som strávila tohtoročnú dovolenku. Spolu so mnou sa na cestu do Švajčiarska vybrali aj Martin, Roberto a samozrejme Patrik.
Termín sa stanovil po mojej uzávierke a Robertovej odstávke v elektrárni. Nejakou šťastnou náhodou sa nám podarilo nájsť vhodný dátum.
Balenie bolo v porovnaní s minulým rokom podstatne ťažšie. Je to zvláštne, ale keď cestuje človek lietadlom a má limit na batožinu, berie naozaj len to najpotrebnejšie. Auto limit nemá - čo je niekedy problém. Hlavne, keď treba do neho vtesnať všetku bagáž. Našťastie Patrikovi unikli niektoré, podľa neho zbytočné veci, z ktorých som sa ja neskôr vytešovala. :) Vždy ocením voňavé čisté tričko alebo nejakú „ženskú maličkosť".
Cesta ubiehala s naším profesionálnym šoférom Patrikom naozaj rýchlo. Vlastne si to ani veľmi nepamätám, pretože Medrin na cestovanie naozaj funguje. Spala som skoro celú cestu ako bábätko. Už ste ho vyskúšali?
Prvá prestávka bola v Nemecku za Mníchovom, kde sme našli krásne miesto na prespanie. Že kde? Neďaleko kravína. Dokonca tam ani smrad nebol. Chalani sa rozložili pekne na tráve a ja som sa uvelebila v aute.
Ráno sme pokračovali v ceste, ktorá bola oveľa zaujímavejšia. Kde tu sa črtali v pozadí prvé kopce, čo upútalo moju pozornosť. Príjazd do Zermattu sme si urýchli vláčikom, ktorá nás aj s autom previezol popod Bernské Alpy. V miestom keme v Taschi sme rozložili stany a zoznamovali sa s prostredím. Keďže predpoveď počasia bola priaznivá len na najbližšie dni, rozhodli sme sa na ďalší deň vyraziť do kopcov.
Nasledujúci deň sme sa lanovkou vyviezli na medzi-stanicu Trockener Steg (2939m). Aklimatizovanie sa nám zapáčilo tak veľmi, že sme strávili prvú noc pekne na terase pred miestnou reštauráciou medzistanice. To Vám bol bivak. Teplá voda na toaletách, stoličky, stoly a ten výhľad...tak ten bol na nezaplatenie. Priamo na pán Matterhorn! Zaujímavé bolo to, že obsluha v reštaurácii vôbec nenamietala voči nášmu dočasnému ubytovaniu sa na terase. No neviem si niečo také predstaviť u nás...
Ráno sme sa jednou z prvých lanoviek vyviezli na KleinMatterhorn (3870 m). Oblečení a vychystaní sme vyrazili smerom k našej prvej štvortisícovke - Breithornu (4164 m). Výšku už bolo celkom cítiť, ale stúpalo sa veľmi dobre. Na Breithorn viedli dve cesty. Jedna bola pekne prešliapaná a mohli ste na nej vidieť množstvo ľudí, ktorí sa pomaličky posúvali smerom nahor. Druhá cesta vyzerala z diaľky v pohode, ale nebolo tam takmer ani živej duše. Prečo tomu bolo tak som zistila, až keď som sa tam ocitla sama.
Je o mne známe, že sa s výraznými expozíciami nekamarátim. Výsledkom bolo, že som odmietla ísť v silnom vetre uzučkým hrebienkom na vrchol. Nasledoval traverz Breithornu, na ktorý asi okolití turisti zvyknutí neboli, pretože po nás čudne pozerali. Roberto nás už vyčkával na vrchole, kde sme sa s ním zvítali. Po spoločných fotografiách sme začali pomaly zostupovať smerom k nášmu bivaku Rossie e Volante (3787 m).
Tento bivak s poschodovými posteľami je veľmi útulný, avšak má jeden háčik. Treba sa naň dostať. Postavený je na skalnej stene okolo 100 m, kde je vcelku slušné lezenie, ak beriem do úvahy naše obrovské ruksaky.
Prvú noc s nami strávili dvaja Taliani, s ktorými sme prehodili zopár slov. Jeden z nich bol staručký deduško vo veku okolo 75 rokov, ktorý mal na sebe výbavu ešte z predvojnových čias. Pripravoval sa na trek do Himalájí. Klobúk dole! Ak ja budem taká čiperná v jeho veku, budem veľmi šťastná.
Ráno sme si urobili pohodičku a tak sme začali stúpať až okolo jedenástej, čo je pomerne dosť neskoro. Naším cieľom bola štvortisícovka Polux (4092 m). Išli sme naľahko, počasie bolo skvelé, výhľady vzbudzovali úžas. Spodná časť skalného hrebeňa, po ktorom sme vystupovali, bola však veľmi drobivá. Pripomínala doslova kameňolom. Po pár skalných výšvihoch vzdušného lezenia sme sa ocitli pri soche Madony, od ktorej sme sa po stále sa zužujúcom snehovom hrebeni dostali až na vrchol. Keď sme sa vyfotili, zostúpili sme strmým snehovým svahom, na ktorom len to najmenšie zakopnutie znamenalo veľké nebezpečenstvo. Našim starým mládencom to ale zjavne nestačilo a tak sa rozhodli dobiť ešte ďalší kopec - Castor ( 4223 m).
My s Patrikom sme prišli na bivak, kde sa to už hemžilo množstvom ľudí. Neviem - neviem, kde by sme prespali, ak by sme tam prišli neskôr. Naše spacie vaky sa totiž nejakým zázračným spôsobom sami posúvali k stene.
Chalani prišli na bivak až za tmy. Patrik im navaril čaj a pripravil termosky s horúcou vodou. To bol komfort! Ak by si to mali robiť sami, tak by sa určite poriadne zapotili.
Večer bol vcelku zaujímavý. Klebetila som s Francúzmi, Španielmi či Američanmi, až som sa do tej spleti jazykov celkom zamotala a unavená zaspala. Keďže miesta na posteliach nazvyš nebolo, tlačili sme sa viacerí, avšak s predstavou minuloročného pamírskeho dobrodružstva sa mi tento bivak zdal ako trojhviedzičkový hotel.
Ráno sa počasie rýchlo kazilo. Rozhodli sme sa preto zostúpiť späť do Zermattu a zistiť predpoveď na nasledujúce dni. Zo samotného Zermattu ako mestečka som bola trochu sklamaná. Množstvo rozostavaných stavieb, žeriavov či stavebných strojov lemovalo typické alpské chaty s množstvom kvetov. Nejako mi to tam celé nesedelo.
Už cestou do kempingu začínalo pršať. Zákon schválnosti funguje, a tak sotva sme zhodili ruksaky na zem, spustil sa taký lejak, že sme len tak-tak stihli naskákať do auta. Predpoveď počasia bola na ďalšie dni nie najpriaznivejšia, a tak sme sa rozhodli opustiť Walliské Alpy zo švajčiarskej strany a vydať sa k ním zo strany talianskej.
V neskorých nočných hodinách sme prišli do kempingu na brehu jazera Lago di Maggiore. Stany sme našťastie rozložili bez dažďa, no do rána lialo ako z krhly. Vychytené letné letovisko sa razom zmenilo na pochmúrne miesto. Po výdatných raňajkách na terase niektorého z neprítomných obyvateľov kempu sme sa zbalili a vydali sa smerom do hôr. Naším cieľom mala byť Pyramide Vincent a ďalšie štvortisícovky v jej okolí.
Zohnať ubytovanie v tejto lokalite bol ťažký oriešok. Okrem toho, že takmer nik nehovoril po anglicky, problémom bol i nedostatok ubytovacích kapacít. Museli sme zaklopať na množstvo dverí, kým sme narazili na útulné ubytovanie typu Bed & Breakfast v dedinke Rassa. Majiteľom bol veľmi milý horský vodca, ktorý pracoval v Chamonix a hovoril skvelou angličtinou. Stále mi nešlo do hlavy, kde získal taký prízvuk. Túto moju zvedavosť uspokojila prvá veta vyslovená jeho ženou. Angličankou ako „repa"... :)
Po príjemnej noci a chutných raňajkách sme sa vydali lanovkou z Allagna di Valsesia do trojtisícovej výšky. Počasie bolo premenlivé. V nižších polohách bolo jasno, ale hore to vyzeralo rôzne, pričom oblačnosť sa neustále nasúvala. Žiadny slávny výstup sa teda nekonal, akurát sme sa skamarátili s miestnymi kamzíkmi, vychutnali si okolité výhľady a obzreli si okolie na „nabudúce".
Asi som ešte nikdy nezažila taký zaujímavý trh so starožitnosťami ako v Allagne. Koná sa tam raz za rok a ulice sú plné všakovakých starožitností od výmyslu sveta. Napadlo by Vás predávať staré ponožky, či hrdzavé hrnce? No bol to zážitok...
Počas celého výletu sme spomínali piesočnaté pláže a morské vlny. Naše sny sa naplnili. Ani sme sa nenazdali a už sme uháňali smerom k známemu letovisku Caorle. Noc strávená na parkovisku medzi autami asi chalanom nevadila, lebo zohnať ubytovanie v okolí po polnoci, bolo nad naše sily. Všetko bolo zatvorené a mali sme sa ohlásiť ráno. Nič iné nám neostávalo.
Nahodení v plavkách sme strávili jeden celý deň polihovaním na slniečku. Počasie bolo vynikajúce, pripekalo na môj vkus až príliš. Večer by som ihneď menila rozpálený piesok za náš predošlý bivak medzi snehom a ľadom. Všetci sme si posledný večer užili, poriadne sa napapali všetkého, čo zvýšili. Spoločnosť nám robili hromy a blesky poriadnej letnej búrky, ktorá nás napokon zastihla aj pri mori. Ráno sme sa vydali smerom domov a už sme sa nevedeli dočkať nášho Slovenska.
Účastníci: Katka Egyudová, Róbert Kollár, Patrik Egyud, Martin Boltižiar
Text: Katka Egyudová
Foto: Martin Boltižiar, Róbert Kollár, Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  patrikVydáno: 28.10.2008 22:49 Přečteno: 6848x Hodnocení: 2 (hodnoceno 6x) |
Vaše hodnocení: |
Formát pro tisk
Komentáře
Škoda je, že ste niečo z týchto vydarených fotiek neukázali na festivale Vysoké hory Nitra. Niektoré fotky boli naozaj vydarené. No stihli by ste to do Žiliny.