Nitrianský horský spolok - Nihosáčky v jesennej Malej Fatre

Nihosáčky v jesennej Malej Fatre - 24.-26.10.2008

Nebol to víkend, kde by sa zdolávali rekordné výšky alebo podávali rekordné výkony, ale bol to víkend, kde sa štyri baby mohli do sýtosti porozprávať a nabrať energiu z krásneho prostredia Malej Fatry…

Vyrazili sme v piatok v dobrej nálade a bez akéhokoľvek stresu. Po príchode nás trošku prekvapila studená izba, ale vzhľadom na to, že poniektorí už toho veľa zažili a ostatní sa dokázali prispôsobiť (spať sa dá aj čiapke :-) ) to nebolo až také zlé....

Večer pri dobrom vínku sme sa dohodli, kde budú smerovať naše sobotňajšie kroky - Veľký Rozsutec (1609 m), Stoh (1607 m) a Poludňový Grúň (1459 m). Spolu je to asi 1650 výškových metrov do kopca. Janka bola riadne natešená a ja dosť vystrašená....

Ráno sme si prichystali skvelé raňajky, občerstvenie a čaj. Keďže som bola príliš aktívna podarilo sa mi obariť si celú bradu. Ešteže Katka ako "správna turistka" mala Tee Tree Oil a poskytla mi prvú pomoc ....

Autom sme sa dopravili až do Štefanovej. Dole to nevyzeralo na krásny deň, ale keď sme pozreli hore na Rozsutec, videli sme prvé slnečné lúče ktorým sa podarilo preniknúť cez husté oblaky. Už po prvej polhodinke Jankinho tempa sme si museli dať prestávku na zbavenie sa prebytočných spodných nohavíc a prípade Danky vrchných J V tých oranžových "spoďároch" vyzerala super! Ako povedala Katka: "mala sexi zadok"!

Náladička bola super. V sedle Medziholie sme si dali prestávočku a kochali sa výhľadom...

Potom hor sa na vrchol - tam sme opäť porobili fotky a riadne naberali silu krásnou scenériou. Danka nám ukázala (zabudla som ako sa to vola, ta dúha) a povedala: "Keď to vidíš prvý krát - Hora ťa miluje, 2x Hora ťa varuje a 3 Hora si ťa nechá!" Ešte šťastie, že u mňa to bolo prvý krát- ale nechcelo sa mi veriť, že by ma hora začala milovať, keď som si spomenula na to stúpanie a predstavila to klesanie... Dole to pre mňa bolo ešte horšie - ozvalo sa moje koleno L Začalo sa zmrákať a riadne sa ochladilo (a to sme boli ešte len na začiatku ...).

Na Medziholí sme stáli pred dilemou ísť ďalej, alebo späť, vybrali sme si POKRAČOVAŤ (asi som mala v tom moment slabú chvíľku...) Takže nasledoval Stoh (opäť stúpanie 422 m). Prvých 200 m bolo hlavne o brodení sa v blate, ale to ostatné, keď sme vyšli z lesa na stráň bolo krásne, pripomínalo mi to Nový Zéland (bez ľudí, a krásne zelené pláne...). Cesta dolu bola ešte horšia, viac premočená... samé blato, nebyť stromov, tak to človek asi naozaj zlezie jedine po zadku... Na ktorom sme každá tak-či tak skončili, už to nebolo o tom, že kto spadol, ale o tom, že koľký krát J

Opäť sme zišli 377 m do Stohového sedla a nasledoval ďalší výstup, tu som už začala mať dosť, nie ani tak kvôli stúpaniu, ako skôr kvôli nevyhnutnej ceste dolu (moje "kancelárske" kolená mi už dávali riadne zabrať). Keď som si myslela, že horšie ako zo stohu to už nemôže byť, tak som sa mýlila .... Bolo to ešte horšie, tu neboli dokonca ani žiadne stromy, ktorých by sa človek pridŕžal.... Pred chatou na Grúni mi už Danka naordinovala nejaké lieky na kĺby a spolu sme zišli tých posledných 50 metrov. Na moje veľké šťastie zázračný Dankin liek zabral, a ja som mohla zísť s omnoho väčšou pohodou aj tých posledných 300 metrov (zlé bolo len to, že to už bolo v tme a cez rozbahnenú poľnú cestu, kde sa Vám blato lepilo na topánky, až ste mali pocit, že každá noha váži aspoň 5 kg).

Na záver musím len dodať, že to bol super výlet, pre mňa trošku úmorný (ale keď nič nerobíte, len sedíte za compom, sa netreba ani čudovať) - napriek všetkému krásny. Výhľady boli nádherné a jesenné počasie nám doprialo maximum (len toho blata mohlo byť menej.....).

Účastníčky: Janka Ferenciová, Danka Zmeková, Katka Egyudová, Veronika Sláviková

Text: Veronika Sláviková

Foto: Katka Egyudová, Danka Zmeková FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: