Záver skialpovej sezóny na Wildspitze (3 774m) - 9.-11.4.2009

Záverečnú akciu tohtoročnej skialpovej sezóny sme uskutočnili v Ötztálskych Alpách v Rakúsku pri hraniciach s Talianskom. Métu sme si dali hneď najvyššiu – zdolanie 3774 m vysokého vrchola Wildspitze. Termín tejto akcie sa stanovil na veľkonočné obdobie od 09. – 11. apríla 2009, aby sme okrem pojedania sviatočných koláčikov, šunky a chrenu dali aj čo to do tela.

Na túto lyžovačku som sa nesmierne tešila, veď kto by nechcel vidieť a hlavne dosiahnuť druhý najvyšší vrchol Rakúska. Zistila som však, že niekedy to tešenie sa nestačí. Dva dni pred odchodom som začala byť prechladnutá, chorá, ledva som rozprávala. To mi na optimizme nedodalo. Darmo som sa napchávala všakovakými liekmi proti teplote či kašľu. Definitívne som si v tom momente myslela, že ja nejdem. Avšak to poznáte, keď nejde jeden, druhý tiež nemôže, tretí začne váhať... Situácia sa vyvŕbila tak, že celý výlet bol ohrozený. To ma mrzelo, a tak som nejako samú seba presvedčila, že zmena vzduchu mi pomôže.

Vďaka mojej chorobe chlapci prerobili program výstupu a preto sme z Nitry odchádzali ráno o štvrtej. V našom aute som bola spolu s Jankou a šoférom Patrikom. Druhú posádku tvoril Mirko, Michal a Martin. Cesta ubiehala rýchlo. Vlastne ani neviem ako, lebo som ju celú prespala.

Do Söldenu sme dorazili pred obedom. Nabalili sme všetko potrebné do ruksakov a vydali sa k lanovke, ktorá nám mala trošku pomôcť s prevýšením. Tu sa prejavila naša slovenská nátura. Zľavnená cena bola až od druhej, tak sme sa uvelebili na lavičky a čakali. Čas ubiehal pomaly. Keď som zbadala jednu rodinku, ktorá vracala už použité skipasy, napadlo mi opýtať sa, či by mi ich lístky na vlek nepredali. No to si viete predstaviť tie prekvapené tváre. Nechápavo mi podávali skipasy a ja som im do ruky vtlačila eurá. Cena bola podstatne lacnejšia, a tak som nadšená mávala skipasmi pred ostatnými nihosákmi. Skúste hádať, aká bola ich reakcia? Až sa za nimi zaprášilo, tak rýchlo začali zháňať skipasy aj oni. Bolo to vcelku vtipné a ešte dlho sme sa z toho cestou hore vytešovali.

Vždy som považovala Lomnické sedlo za jedno z naj naj stredísk, aké som kedy videla. Až teraz som si uvedomila, ako som sa mýlila. Rakúske lanovky prepájali jeden kopec s druhým a vytvorili stovky lyžiarskych tratí, kde lyžovanie bez mapy môže byť problém. Tá dômyselnosť a hlavne bezproblémovosť vo vybudovaní prepojení mi otvárala ústa od údivu. Ako sa hovorí v Nihose: „bola som fascinovaná". J

Keď sme vystúpili z lanovky v sedle Rettenbachjoch vo výške takmer 3000 m.n.m, ostávalo nám už, vďaka zmenenému plánu, len zlyžovať na chatu. Mapa uvádzala jedno „pekné miesto" zo sedla, ktorým by to šlo zlyžovať do doliny s ľadovcom Karlesferner kde bola naša chata. Ale globálne otepľovanie nie je žiadny výmysel a tak to „pekné" miesto s lyžiarskou trasou zakreslenou v mape bola 100 metrová kolmá stena v ľadovci prikrytom bielymi plachtami kvôli spomaleniu topenia, aby im nespadla lanovka do doliny. Takmer beznádejná situácia... po bokoch ľadovca strmé skalné svahy, ktoré boli v poobednom slnku nadmieru lavinózne. „No čo by sa nám mohlo stať?", povedali sme si, dali dolu lyže a začali opatrne schádzať. Spozorneli sme, keď sa prvý z nás prepadol po plecia do prázdnej odtopenej bubliny pod snehom. Usmievať sme sa prestali, keď Martin odtrhol prvú lavínku, ktorá sa našťastie vďaka mokrému ťažkému snehu. hneď zastavila. Keď sa však Mirko sotva zachytil odtrhovej steny lavíny, ktorú práve odtrhol a tá následne prefrčala popri nás, prešla nás všetka sranda. Opatrne a hlavne pomaličky sme zostúpili lavínišťom brodiac sa ťažkým snehom v slnkom zaliatym svahom. Po inkriminovanom úseku sme si všetci vydýchli, nasadili lyže a frčali do chaty Braunschweiger Hütte (2 758m)

Chata bola v tomto období zatvorená, pre turistov bola k dispozícii iba zimná izba. Mali sme trošku obavy, či tam nebude plno, či sa tam pomestíme a podobne. Našťastie sme tam boli jediní obyvatelia. Zimná izba bola čistá, pekne vynovená a dala by sa porovnať s chatami v Tatrách, kde by iste dosiahla oveľa lepšie hodnotenie. Keď sme si zakúrili, uvarili večeru, vyvesili našu vlajku, naplánovali trasu na ďalší deň, vychutnali krásny západ slnka a zaspali sme ako bábätká.

Ráno nás vítala modrá obloha s žiarivým slniečkom. No čo môže byť lepší začiatok dňa? Po vychystaní sa, sme najskôr zlyžovali zmrznutým ľadovcom k spodnému okraju lyžiarskeho strediska Pitztal - Mittelberg. Tu sme sa načierno vyviezli kabínkou až na Hinterer Brunnenkogel (3 290m), veď kto by z miestnych predpokladal, že niekto by sem prišiel po vlastných a preto tam neboli žiadne kontroly skipasov. Po zjazdovke sme zlyžovali až do sedla Mittelbergjoch (3 166m) odkiaľ sa začalo pravé nekomerčné skialpovanie. Najskôr sme strmým úsekom zlyžovali na horný koniec veľmi veľkého ľadovca Taschachferner a odtiaľ sme už len šlapali smerom na vrchol.

Šlapalo sa výborne, až na silný vietor, ktorý fúkal v horných úsekoch. Keď sme dorazili pod vrchol, bolo potrebné odopnúť lyže a ísť pešo. Nasadili sme teda mačky do rúk vzali cepíny a šup sa hore. Terén bol poriadne exponovaný, „šluchty" na obe strany. Radšej som sa ani nepozerala. Utešovalo ma však to, že máme lano. Aspoň som si to teda myslela...

„Kto má lano?", opýtala som sa chalanov. Tí mi jednohlasne odpovedali, že oni ho nemajú... odpočívalo na chate! To ma nesmierne „povzbudilo". V prvom momente, po príchode pod vrcholovú skalku, som si myslela, že to ani nevyjdem, no keď som videla Janku s akou pohodou ide hore, nedalo mi to. Až potom som sa dozvedela, z kade sa tá istota brala... Keďže Patrik liezol prvý, na vrchol som vyliezla s „osobným" vodcom Martinkom (ďakujem). Na neveľmi priestrannom vrchole Wildspitze (3 774m) sme boli poslední a zdržali sa krátko, počasie sa trošku začalo kaziť. Po pár fotkách a pohľadoch na okolité vrcholy sme začali opatrne zostupovať. Všetko dobre dopadlo aj bez lana a pomaly sme zišli k lyžiam. Tu som začula Martinove hlasné bedákanie. Nechápavo som otočila hlavou a už mi bolo jasné, čo bolo príčinou. Jedna z jeho lyží, po stiahnutí pásu, si pekne lyžovala sama dolu... Mal však šťastie a našiel ju cca 300 metrov nižšie zapichnutú na okraji trhliny. Zrazu sa ma Janka pýta: „Mám zapnutý režim na lyžiarke ski alebo walk?" Nechápavo som na ňu pozrela, pretože vzdialenosť očí a lyžiarky je maximálne pol metra a podľa mňa to nie je problém vidieť. „Ty to nevidíš?", opýtala som sa jej a hneď v tom momente sa mi vynárala odpoveď na moju otázku, počas stúpania v exponovanom teréne. Janka nevidela poriadne ani na krok (dioptrické okuliare vymenila za ľadovcové), takže nemala možnosť vidieť tie strmé spády. A ja som obdivovala jej chrabrosť... J

Zjazd dolu bol fantastický! Široké ľadovcové pláne, nikde žiadny ľudia, výborné snehové podmienky. Striedali sa rôzne úseky, ale bolo to niečo úžasné. Všetci sme si to vychutnávali najviac, ako sme mohli. Po dvoch stúpaniach sme dorazili na chatu s poslednými slnečnými lúčmi plný nadšenia. Poriadne sme v peci rozkúrili, aby sa nám usušili veci a zároveň navarili chutnú večeru. Po zaplnení žalúdkov sme sa rozprávali do neskorých nočných hodín.

Ráno nás opäť vítalo krásnym počasím. Pomaličky sme sa zbalili, rozlúčili s chatou a začali stúpať k lanovkám. „Pekné miesto", ktoré som na začiatku spomínala, sa premenilo na ľadové pole plné tvrdej masy ľadu. Nezostávalo nám nič iné, len vyzuť lyže a začať šlapať hore. Išlo to pomaličky, no všetci sme to zvládli a dostali sme sa do strediska Sölden.

Zjazd dolu k autám trval hodinu a pol. Trate boli upravené, ľudia boli roztratení na množstvách zjazdoviek. Nikde nebolo treba čakať, vlekári boli v pohode a dovolili nám využiť bezplatne prepojovaciu lanovku. Miško mal na zjazdovke malý úraz, keď sa „pozdravil" s rakúskym lyžiarom a skončil s rozbitou perou. Našťastie sa nikomu nič iné nestalo, ale potvrdilo sa, že prilba tu má veľmi veľké opodstatnenie. Pre mňa bolo neuveriteľné, že sme zlyžovali úplne až k autám, kde bola okolo zelená tráva. Kiež by aj u nás na Slovensku bol vybudovaný taký vynikajúci systém vlekov. Ako optimistka verím, že možno niekedy v budúcnosti, zatiaľ by stačili aspoň milí ľudia v službách ako v Alpách. J

Na parkovisku sme sa naložili do aut, pokúpili nejaké darčeky rodinám doma a vydali sa na cestu domov plní zážitkov a určite aj plánov do budúcnosti. Večer sme už všetci trávili veľkonočné sviatky v rodinnom kruhu. ...keď sa chce, dá sa toho stihnúť veľmi veľa!

Účastníci: Janka Ferenciová, Mirko Kučera, Katka Egyudová, Patrik Egyud, Martin Boltžiar, Michal Griesbach

Text: Katka Egyudová

Foto: Michal Griesbach, Martin Boltižiar, Katka Egyudová FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: