Zdroj: http://www.nihos.sk/cms/index.php?a=135 • Vydáno: 15.9.2010 19:57 • Autor: patrik
Keď sa ma nihosáci opýtali, že na akú túru pôjdeme, odpovedal som: „ Na Krátku!“ Nemyslel som si však, že sa všetci prichystajú na „krátku túru“. Síce spočiatku sa aj zdalo, že bude krátka...avšak...
Krátka (2 370m) je predposledný vrchol dlhej krivánskej rázsochy, ktorý susedí na východe s Ostrou a na západe s Kriváňom. Práve na masív Kriváňa je veľmi zaujímavý výhľad z vrcholu Krátkej.
Túru sme začali na Ceste slobody vo výške 1200 m.n.m. Počasie bolo ideálne, po veľmi teplom dni prišlo mierne ochladenie a vysoká oblačnosť nás chránila pred prudkými lúčmi letného slnka. Na začiatku sme celkom rýchlo stúpali po modrej značke hore Važeckou dolinou. Chvíľu sme postupovali spolu s Tatranskou magistrálou a pred Jamským plesom sme opäť začali rýchlejšie stúpať spolu s ostatnými turistami, ktorí kráčali na Kriváň. Vo výške cca 1900 m sme odbočili doprava po starej žltej značke do doliny Zadný Handel a po veľkých kameňoch až k Krivánskemu Zelenému plesu (2012 m), kde sme si dali krátku prestávku. Pleso sme obišli z pravej strany a od jeho severovýchodného okraja sme vystupovali šikmo vpravo po sutine pod juhozápadné úbočie Krátkej. Tu sme si najľahšiu cestu trošku vylepšili krátkymi lezeckými úsekmi po skalných stienkach a terasách v plytkých žľaboch, ktoré sa nachádzali vpravo od sutiny. Nepríjemnej sutine sme sa úplne nevyhli a kým sme dorazili na hrebeň rázsochy, celkom sme si jej užili.
Po vylezení na hrebeň, sme už po chvíli stáli na vrchole. Počasie nebolo najkrajšie, a preto aj výhľady boli mierne obmedzené. Avšak výhľad na Kriváň stál za to...slovenský kráľ kopcov majúci čosi do seba...
Po oddychu a obede sme sa rozhodli zostupovať po hrebeni na východ do Nefcerského sedla. Táto cesta mala byť ťažšia ako na vrchol, ale nepodarilo sa nám nájsť to „ťažké" miesto, takže po pohodlnom zostupe sme boli za chvíľu v sedle. Zostup zo sedla dolinou Suchej vody bol nádherný a v nižšej časti mi pripomínal zmenšeninu krásnych dolín Kaukazu.
Pri vchádzaní do pásma kosodreviny som začal tušiť, že dnešná túra nebude „krátka"... Chodník sa nám stratil hneď po prvých metroch. Skúsili sme vrátiť a hľadať ho. Po pár neúspešných pokusoch sme radšej vystúpili na západné úbočie Sedielkovej kopy a odtiaľ sme zostupovali na hranu jej západného výbežku. Odtiaľ sme zvrchu uvideli náš stratený chodník. Zostúpili sme naň labyrintom skalnatých ostrovčekov a po chodníku sme zišli až na trávnaté dno Važeckej doliny. Tu začalo hľadanie chodníka dole na magistrálu. Absolvovali sme opäť zopár neúspešných pokusov. Morálka mužstva s pribúdajúcim časom a rastúcou únavou klesala. Našťastie po objavení sľubnej cesty, ktorá sa potvrdila starými rezmi konárov kosodreviny, sa celkom vylepšila. Chodník bol veľmi dlho neprerezaný (v lese sme zistili, že minimálne od veternej kalamity) a chôdza v ňom dosť namáhavá. Ešte nepríjemnejší bol peľ z kosodreviny, ktorá práve kvitla a dole sme vyzerali, ako majstri, ktorí celý deň brúsili žltý sadrokartón. :)
Celou cestou sme nachádzali medvedie exkrementy, tak sme si pre istotu po celý čas vyspevovali a popiskovali. V lese sme museli veľakrát obchádzať spadnuté stromy, a preto sme boli veľmi radi, keď sme konečne vyšli z lesa na Tatranskú magistrálu. Po polhodine sme zostúpili na Cestu Slobody, síce omnoho neskoršie ako bolo v pláne, ale s príjemnými zážitkami.
Účastníci: Patrik Egyud, Katka Egyudová, Janka Ferenciová, Adela Galádová, Juraj Velebír, Róbert Kollár
Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU