Zdroj: http://www.nihos.sk/cms/index.php?a=172 • Vydáno: 14.12.2012 18:13 • Autor: patrik
Po pekných spomienkach na Lučanskú časť Malej Fatry z mája, sme boli rozhodnutí prejsť aj jej druhú časť - Krivánsku. No nevedeli sme sa zhodnúť na nejakom rozumnom termíne. Ale keď som sa dopočul o koncerte Jarka Nohavicu v nedeľu 26. augusta na terchovskom amfiku, nebolo nad čím dumať.
Naplánovali sme si to tak, že najskôr pôjdeme na koncert a potom v pondelok a utorok sa trochu prejdeme z Terchovej do Strečna. V nedeľu sme sa cez Žilinu dopravili do Terchovej, ubytovali sa, trochu sa posilnili v reštike pod sochou Jurka Jánošíka a vyrazili na amfik. Počasie vyzeralo všelijako. Predpoveď hovorila, že by malo pršať do začiatku koncertu a potom už nie. Ale bolo to presne naopak. Ako sa Jarek objavil na pódiu, hneď sa aj rozpršalo. I keď to tento vynikajúci a originálny pesničkár skúsil so špeciálnou výzvou mrakom, nepomohlo to a pršalo skoro počas celého koncertu. V podstate to však nakoniec nikomu nevadilo. Ani divákom, ktorí sa dobre bavili a ani Jarkovi. Zaspieval nové i staršie, už takmer zľudovelé pesničky, napr. i jednu z najznámejších, ktoré s ním spieval celý amfik. Z pódia zneli pesničky v češtine, slovenčine, ale aj v polštine a nad amfiteátrom sa vznášal tiež duch legendárneho Vysockého v podobe jeho piesní zaspievaných Nohavicom. Koncert, ktorý s ním odohral vynikajúci poľský akordeonista Robert Kuśmierski, zakončili vyžiadané prídavky a náš večer potom zavŕšilo posedenie v susednom penzióne na dobrej 11-tke a tmavej 13-tke z prvého horského pivovaru Vŕšky.
Na druhý deň sme sa zobudili do „zmoknutého" rána, ťažké oblaky neveštili nič dobré. Mali sme namierené busom do Petrovej - Jánošíkovho dvora, kde sme chceli začať naše dvojdňové putovanie. No autobusár nás previezol až na rázcestie do Zázrivej a tak sme sa museli kúsok vracať. Nie však sami, ale s nami ešte ďalší traja „podobne postihnutí", ktorí si naplánovali rovnakú trasu v tom nečase (na august dosť chladno a drobný dážď). Z Petrovej sme kráčali lúkami k Príslopu nad Bielou. Tu terén začal seriózne stúpať a chodník prešiel do lesa. V sedle Zákres sme mali, nielen my, mierne problémy s orientáciou pre dosť veľkú hmlu. Mapa veru nikdy nie je na škodu. Po zvolení správneho smeru sme sa aj s pomocou retiazok dostali na Malý Rozsutec (1344m). Keďže výhľady neboli žiadne, tak sme sa dlho nezdržovali, spravili vrcholové foto a šli sme naspäť do sedla Zákres a ďalej do sedla Medzirozsutce a na Veľký Rozsutec (1609m). Výhľady boli podobné ako na Malom. Pri zostupe do sedla Medziholie (1185m) sa začalo pomaly vyjasňovať a z Malej Fatry sme konečne niečo mohli aj vidieť. Zostup vystriedal fajnový výstup na Stoh (1608m), pri ktorom sme ja s Borisom trochu poblúdili. Rado, idúci kúsok z nami, bol pozornejší a nezišiel ako my z červenej na žltú, ktorá Stoh obchádza. Takto nás Rado predbehol a bol hore prvý, keďže my sme sa po žltej nejaký kilometrík vrátili späť na červenú a potom konečne poď ho nahor. Odmenou za vynaloženú námahu nám boli čučoriedky, ktorých bolo na Stohu hojne. Nasledoval nepríjemný zostup do Stohového sedla (1230m), kde to na blatistom teréne aj trochu klouzalo. A Radovi to bez paličiek, ktoré zabudol doma, klouzalo veru veľmi slušne. Po rozplynutí hmly sa nám potom ukázal Veľký Rozsutec v celej svojej kráse. Ďalej to už bola pohodová hrebeňovka s neveľkými výškovými rozdielmi, krásnymi výhľadmi, ale slušným studeným vetrom... „severní vítr je krutý" J. Postupne sme míňali Poludňový Grúň (1460m), Steny, Hromové, Chleb (1646m) až sme sa dostali do Snilovského sedla, kde sme zišli z hrebeňa do chaty pod Chlebom po 10,5 hod. strávených v kopcoch.
Chata bola celkom slušne zaplnená. Bolo počuť zmes rôznych jazykov: nemčina, angličtina, francúzština a samozrejme čeština. Ubytovali sme sa na peknej deväťlôžkovej izbe, do ktorej neskôr pribudli 2 turistky - mama s dcérou. Dali sme si fajnový poctivý baraní guláš a pivečko k tomu.
Ráno sme sa prebudili do krásneho slnečného dňa. Po raňajkách sme sa vrátili do Snilovského sedla, kde to už bolo na kraťasy a ďalej na hranu Veľkého Kriváňa. Tam sme zložili batohy a naľahko vyšli na jeho vrchol (1709m), ktorý je najvyšším vrcholom Malej Fatry. Porobili sme pár záberov a chvíľu posedeli. Nasledovalo klesanie cez Pekelník do sedla Bublen, kde sme stretli tetušky, ktoré zbierali čučoriedky a brusnice. Nasypali nám každému z brusníc do hrste, ale potom sme sa aj my trochu popásli. Ďalej sme pokračovali na Malý Kriváň (1671m), kde nad nami krúžilo malé lietadlo. Možno to bol sám žilinský Johnny Cash osobne J. Tento úsek hrebeňa je krásne členitý, chodník sa neustále vlní ako na húsenkovej dráhe. Bolo tu aj nepomerne viac turistov. Červená nás priviedla cez Stratenec (1513m), Biele skaly (1448m) až na Suchý (1468m), kde sme našli dobre vypaseného havka z Chaty pod Suchým, ktorý sa vybral do sveta a tu čakal svoju paničku priviazaný šnúrou od zástavy. Nasledoval nepríjemný strmý zostup do sedla Príslop, ďalej pozvoľne lesom až k spomínanej chate. Tu sme sa trochu osviežili jedným oroseným pifkom, na viac nebol čas. Pokračovali sme ďalej, najprv miernym klesaním po Plešel a potom o dosť strmším, čo ocenili hlavne naše kolená. Na chvíľu sme sa zastavili pri Domašínskom meandri. Minuli sme zrúcaninu Starého hradu, ale na jej prezretie už nebol čas. Ďalej to pripomínalo zrýchlený presun, lebo času do plánovaného odchodu autobusu už veľa neostávalo. Do Strečna sme nakoniec dorazili načas a ešte sme stihli aj zaslúženú orosenú odmenu. V tej istej krčme, v ktorej sme pivkom skončili i májovú hrebeňovku Lučanskou Malou Fatrou.
Cestou autobusom zo Žiliny sme mohli vidieť najprv časť Krivánskej Malej Fatry, ktorú sme mali čerstvo v nohách, a potom aj Lučanskú, na ktorú sme mali príjemné spomienky z mája. Prechodom cez Fačkovské sedlo sa naša malofatranská dvojdielna turisticko-hokejovo-hudobná hrebeňovka symbolicky uzavrela, keďže práve tu sme ju v polovici mája začínali.
Účastníci: Rado Baláž, Boris Doman, Martin Mlynka
Text: Martin Mlynka
Foto: MM, BD, RB FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU