Zdroj: http://www.nihos.sk/cms/index.php?a=68 • Vydáno: 16.10.2008 19:55 • Autor: patrik
Keď Patrik poslal mail, že sa koná najbližší víkend cykloturistika, bola som rada, že po dlhšom čase si konečne riadne „zamakám“ a nebude to v záhrade, ale na mojich milovaných horách.
V piatok večer sme sa stretli všetci v Nitre, naložili bicykle a vyrazili smerom na Malú Lehotu, kde sme boli ubytovaní. Chata na nás pôsobila veľmi útulne a keď sme založili oheň v kachliach a bolo počuť krásne praskanie dreva ku šťastiu nám nič nechýbalo. Asi tak do druhej v noci sme si rozprávali zážitky z rôznych akcií. Proste pohoda, klídek, tabáček.
Ráno sme sa zobudili do slnečného teplého rána a na pesničku „což takhle dát si špenát" - Patrikov budík. Po výdatných raňajkách sme sa vyhupli na bicykel v ústrety náročnému dňu.
Prvý cieľ bola Veľká Ostrá v severnej časti pohoria Tríbeč - pôvodne aj jediný, ale keď Patrik videl akú dobrú máme všetci kondičku, rozhodol sa pozmeniť trocha program a pribudol druhý cieľ Dobrotínske skaly. Cestou sme videli blízke pohoria ako na dlani - Vtáčnik, Strážovské vrchy a dokonca aj Malú Fatru. Okolitá príroda sa zelenala sýtymi zelenými farbami, po lúke sa preháňali kone, vtáčiky spievali, no proste idylka kopaničiarskych krajov. Naša trasa ubiehala veľmi rýchlo: kopec, dole z kopca, kopec, dole z kopca.......Ani sme sa nenazdali a boli sme na Dobrotíne (560m). Tam sme mali prestávku, pojedli nejaké sladkosti, vyvalili sa na kamene a kochali sa pohľadom dole do doliny. Mali sme aj chuť sa pozrieť do blízkej jaskyne, ale po Patrikovom oboznámení s cestou k nej - 400m dole a potom hore kvôli malej čiernej diere , sa nám nepochopiteľne nikomu do nej ísť nechcelo.
Ako sme si tam oddychovali, dohodli sme sa na ceste domov. Pomaly sa nám míňala voda, tak keď sme videli prvú horáreň rozhodli sme sa vodu načerpať. Všetku vodu sme dopili a poslali chlapcov dobrovoľníkov pre vodu...Na naše prekvapenie horár nemal pitnú vodu. Malú nádej nám vlieval blízky rybník, ale po príchode k nemu sme zistili, že ani tam nepochodíme. Keďže sme nemali na výber pohli sme sa ďalej, našťastie k nášmu prechodnému domovu už ďaleko nebolo. Tesne pred koncom cesty sme sa vynorili na veľkej lúky, plne zakvitnutej púpavami, takže to tam vyzeralo ako na obrázkoch v kalendároch. Keby sme neboli takí smädný určite by smi ľahli do trávy a aspoň hodinu vychutnávali jarnú atmosféru na rozprávkovej lúke. Po záverečnom prudkom stupáku sme mali v nohách poctivých horských 45 kilometrov a preto sme sa veľmi rýchlo presunuli k najbližšej krčme a dali si zaslúžené pivá a zopár balíkov chrumiek.
Večer sme mali na pláne opekačku, ale zjedené cestoviny nás natoľko umorili, že sme všetci zaspali už o deviatej.
Na druhý deň sme sa zobudili do opäť gýčovo modrej oblohy a plánovali ďalší výlet. Patrik naplánoval výstup na Inovec. Bicykle sme vyložili na autá a vyrazili do Drozdova. Ani som netušila, že tak rýchlo zvládneme výstup na Inovec. Po asi 40 min a 330 výškových metroch stúpania sme vystúpili na vrchol Inovca (901m). Dojem nám kazili iba motorkári, ktorí akosi stále nechápu že motorky majú zakázané chodiť po turistických chodníkoch. Najhoršie na tom je, že sú nepotrestateľní lebo nemajú ani značky...
Po kochaní sa nádhernou okolitou prírodou sme si dali ešte na chate čaj - Katka a ja a chalani si pochutnávali na dobrej fazuľovej polievke. Náš najbližší cieľ bol Benát okolo Krivej , kde si chlapci chceli obzrieť lezecké skaly. Prechádzali sme cez Obycké lúky a snívali o našich vlastných chatách s plápolajúcim ohňom v kozube. Na Krivej sme stretli lezcov, ktorí nemali problém ani so 6 - môj sen je pokoriť aspoň 4. Pod Benátom sme narazili na bývalý lom andezitu, a ja som začala rozmýšľať akoby sa zopár kameňov hodilo do mojej skalky. Veď okolo nás ich tam bolo strašne veľa, a iba tak pohodené, nik si ich nevšímal. Pred záverečným výstupom sme si ukryli bicykle pod strom a vydali sa na vrchol. Privítali nás tam tetušky s čokoládou, ktoré sme už pred tým stretli na Inovci. Prehodili sme pár slov, porobili fotky a ponáhľali na Drozdovo, lebo sa začali zbiehať mraky. Skratku sme si urobili cez Majského revír a dúfali že práve v ten deň sa poľovačka nekoná. Záverečný stupák nám ubral dosť síl a keď sme sa konečne vynorili na Drozdove, boli sme spokojne unavený. V blízkom penzióne sme si dali výborný neskorý obed, a zamierili autami domov.
Účastníci: Katka Egyudová, Janka Ferenciová, Marek Matejka, Patrik Egyud, Róbert Kollár
Text: Janka Ferenciová
Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU