NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

Festival Vysoké Hory Nitra

14. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 16.11.2019 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK

SVTS

Kategórie: Aktuality

Grossvenediger - Veľký Benátčan – 12.-15.4.2007

Grossvenediger, alebo tiež Veľký Benátčan, je svojimi 3666-timi metrami štvrtým najvyšším vrcholom Rakúska. Svojím profilom je to skialpinistická Mekka Vysokých Taurov. Táto povesť rozhodla o tom, že my, skialpová skupina v NIHOS-e, sme sa rozhodli v počte piatich mužov a dvoch žien zakončiť zimnú sezónu 2006/7 poriadnym výstupom na hodnotný kopec.

Predpovede počasia sľubovali veľa slnka v celej oblasti, tak sme vo štvrtok 12.apríla v poobedných hodinách vyrazili po trase Bratislava - Viedeň - Salzburg - Zell am See až k penziónu Matreier Tauernhaus, kde začína krásna dolina vedúca k cieľu našej cesty.

Prvú noc sme strávili asi hodinu od základného tábora. Spánok pod hviezdami pri hlavnej ceste plnej kamiónov každému dodal prepotrebných síl, hlavne Patrik si pochvaľoval... Baby sme džentlmensky uložili do našich dvoch automobilov, alebo sa natlačili samy?... Každopádne, v piatok ráno sme sa rozkašliavali pred Matreier Tauernhausom a navliekali na seba, aj pchali do ruksakov, veľmi úsporne všetko potrebné na nasledujúce tri dni. Slnko pripekalo už od rána, tak sme sa pre istotu namazali... a ovešaní materiálom vyrazili hrdo na cestu.

Asi po hodine a pol sme prišli do terénu so súvislým snehom, kde sme mohli nastúpiť do lyží a kĺzať sa stále vyššie a vyššie pomaly stúpajúcou dolinou. Po ceste bolo čo obdivovať. Horské lúky posiate fialovými a bielymi šafránmi, úžasná kaplnka vytesaná do kamenného brala, skupinky drevených domkov s jazierkami, v minulosti zrejme patriacich miestnym pastierom dobytka (dnes si tam chodia rakušáci cez víkendy váľať šunky), krásne zamrznuté vodopády a hlavne super výhľady. Táto idylická cesta sa skončila asi 1750 m.n.m., pod strmým výšvihom pomedzi riedky les až nad ústie ľadovca Schlätekees, kde sme už ukrajovali výškové metre oveľa ostrejšie a aj naše 25 kilové ruksaky sa zdali ako plné mokrého piesku. Tu už každý fučal sám za seba tešiac sa na prvé pivo na Neuer Prager Hutte. Bola to dlhá a únavná cesta otvorenou horskou krajinou s cieľom vo výške 2800m, ktorý sa zdal nedosiahnuteľný. Akokoľvek unavení, v neskoršom popoludní sme sa všetci šťastne zišli na chate, kde sme si začali variť prinesené zásoby a oľutovali sme, že sme hore trepali toľko zásob, keďže na chate sa podáva jedlo za 8 euro. Nabudúce budeme múdrejší...všetko zlé je však na niečo dobré. Ušetrené peniaze sme investovali do miestneho piva, ale s mierou, lebo druhý deň nás čakal výstup na vrchol...

Deň druhý - deň výstupu
So vstávaním sa nebolo treba príliš ponáhľať, nakoľko sme vedeli, že najmä zostup bude rýchly a na prekonanie nejakých 900 výškových metrov máme celý deň. Nemilým zistením bolo, že zdravotný stav nášho duchovného pastiera Gašpara sa zhoršil do neúnosnej miery a on sa rozumne vzdal vrcholu a zaľahol späť do postele s nejakou Rózou, pardon virózou. Tak sme si ilegálne na izbe (nerobte to!) uvarili trochu čaju, naraňajkovali sa, zbalili sme si ruksaky, teraz už ľahšie, a vyrazili smerom k vrcholu. Napriek mrazivému ránu bolo cítiť, že teplota pôjde čoskoro nad nulu a začali sa vybaľovať opaľovacie krémy a okuliare. Postupne sme sa dostali po skupinkách až k ľadovcu, kde sme sa pre istotu naviazali na lano (to len kvôli trhlinám, nech tam nespadne len jeden, ale aj ostatní...) Keďže som sa ocitol na začiatku lana, priatelia zo mňa urobili udavača... tempa, samozrejme. Nasadil som krok vytrvalca, ktorý som deň predtým odkukal od dvoch Rakúšanov, čo ma ťahali hodný kus cesty. To znamená z nohy na nohu, lyžu predsúvať tak 30 cm a neprestávať. Tento spôsob sa nám osvedčil a naša karavána sa sunula vpred a nahor. Pár prestávok sme využívali na krátke občerstvenie, zhadzovanie oblečenia a fotenie okolitých vrcholov najmä Kristal Wandu, Schwarz Wandu a Reiner Hornu, ktoré „napravde vyglondaja jak scity v Chimalajach s ledowciem Khumbu". Keď sme mali šliapania tak akurát dosť, objavil sa vrchol. Ten je skutočným vyvrcholením túry, objaví sa až v samom závere a dostať sa k nemu dá po zdolaní asi stometrového ostrého ľadového hrebienka širokého asi 20 cm. Tesne pod vrcholom je umiestnený veľký kovový kríž (inšpirácia pre tatranské vrcholy) a nad ním už len pár metrov leží najvyšší bod v širokom okolí. Počasie bolo doslova gýčové, tak sme mali dosť času na fotenie, filmovanie, vychutnávanie si úspechu, objímačky a zasa fotenie. Na vrchole bol síce slabý, ale signál, tak sme dali vedieť aj domov, že Benátčan je na lopatkách a pomaly sme to otočili na zostup. Niekto navrhoval aby sme aj zjazd skúsili na lane, ale bohvie prečo, neprešlo to. Odlepili sme pásy a onedlho svišťali dolu vysneženým ľadovcom. Na hranici ladu so snehom sa objavili prvé skaly, tak sme vzali pár kamienkov pre známych a dali si niečo na zahriatie, veď na slnku bolo ledva nejakých 28 stupňov... potom ešte pár oblúkov a pomerne nezáživný traverz prehriatym svahom späť na Prager Hütte.

Tam nás čakal medzičasom evidentne pookriaty Gašpar, dobré éčkové jedlá, rakúske pivo, zvyšky domácej a gitara, akoby nachystaná len pre nás, lebo žiadni domáci jódlisti sa nehlásili. Bolo neskoré popoludnie a my sme sa akosi podvedome naskladali na slnečnú - „juhozápadnú stenu" chaty. Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a my sme si užívali jeho teplé lúče, popíjali sme pivo, zajedali ho domácou slaninou, klobásou a syrom. Ja som zobral gitaru a začal som trápiť tie moje tri akordy, čo vyvolalo dojem, že sme doma v Tatrách a s pribúdajúcimi pivami a slivovicou sa do nás vracal typický slovanský duch. Po hodine, či dvoch sme už pokrikovali veselo po vracajúcich sa turistoch, zisťovali ich národnosť a napájali ich našimi poslednými zásobami. Takto sme sa bavili do neskorých nočných hodín (zábavu tradične ukončil chatár). Musím vyzdvihnúť hlavne spoločné odspievanie Múru našich lások a Adelin „S tebou mě baví svět" aj s choreografiou. Ten západ slnka a tá zvláštna nálada, veselosť ľudí i pokojná ľadová krajina utkvela každému z nás v pamäti navždy. Plní týchto pocitov sme zaspávali po krásnom vrcholovom dni.

Deň tretí - návrat.
Ráno prišlo nečakane rýchlo po predĺženej noci a po našej izbe sa okrem nás plazili aj ľahké opice, ktoré sme zaháňali pitím rôznych nápojov, okrem iného aj ďalším ilegálnym čajom, tentokrát už odhaleným prefíkaným chatárom. Po ľahkých raňajkách, zbalení ešte stále ťažkých batohov a Gašparovom prežehlení našej povesti u personálu chaty sme sa rozlúčili s Prager Hütte a začali sme sa opatrne spúšťať dole strmými, zmrznutými a dosť rozbitými stráňami Grossvenedigeru. Stopa nás priviedla späť na ľadovec v jeho dolnej časti, ktorá je rovná a hladká, takže sme ju zišli za pár minút jedným rýchlym zjazdom. Nižšie sa ľadovec zarezával do horského masívu a vytvoril pomerne strmý kaňon s tečúcim potokom popod ľad. Takýto terén v človeku nevyvoláva dvakrát pocit istoty. To nás hnalo vpred až do, podľa mňa, najnepríjemnejšieho úseku cesty, do serpentín pomedzi riedky strmý les. Po zdolaní tohto miesta sme už znovu prišli na dno doliny s asfaltkou, ktorá nás sem priviedla. Tu bol čas na dlhšiu pauzu a zoskupenie našich radov. Potom ešte niečo vyše hodiny makačky na lyžiach po rovine bez pásov a už sa pred nami rysovali kontúry budov Matreier Tauernhausu. Tu sme náš výlet zakončili spoločným obedom a pobožnosťou v slovenčine, ktorá vlastne v miestnej kaplnke otvorila letnú liturgickú sezónu.

Ďalej nasledovala už len spiatočná cesta, zamávanie Alpám, Salzburgu, potom Viedeň, Bratislava, rozlúčka a návrat do života všedného - amen.

Poďakovanie patrí všetkým, menovite:
Jurajovi Velebírovi za džentlmenský prístup k ženám, výborný výkon na lyžiach a hlavne bezpečné vedenie auta.
Adele Galádovej za hrdinský výkon na ceste nahor a príspevok k dobrej zábave.
Katke Egyudovej za zvládnutie ťažkého terénu, ťažkého ruksaku a ťažkého výstupu bez reptania.
Martinovi doktorovi Boltižiarovi za know - how pri varení vody, rady pri narábaní s technikou a za to, že ma pár krát vyfotil.
Gašparovi Froncovi za nemčinu, diplomaciu a záverečnú omšu.
Mne za účasť...
... a (kto to tam kua ešte bol s nami?) aha, a ešte Patrikovi Egyudovi za zorganizovanie expedície a nakrútenie videofilmu „ Pod juhozápadnou stenou Prager hütte".

Text: Miroslav Kučera
Foto: Gašpar Fronc, Katka Egyudová, Miroslav Kučera - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU


print Formát pre tisk

Komentáre rss


Neboli pridané žiadne komentáre.