NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

SVTS

Festival Vysoké Hory Nitra

12. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 4.11.2017 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK
Kategórie: Aktuality

Turecké dobrodružstvo - ARARAT (5 165m) - 15.-28.7.2009

Kedysi zlo zo zeme spláchla voda, výraz božieho hnevu. Zachránil sa len Noe s rodinou a jeden pár z každého druhu zvierat, ktoré vzal na svoju loď. Po biblickej potope, keď voda opadla, pristál Noe so svojou archou na hore Ararat.

V termíne od 15.07.2009 do 27.07.2009 sme sa ôsmi členovia Nitrianskeho horského spolku rozhodli zdolať tento najvyšší vrch Turecka - biblickú horu s výškou 5 165m.  Prečo práve tento kopec?  Dôvodov bolo určite viacero, ale jeden z nich bola aj vzdialenosť. Je to totiž jedna z najbližších päťtisícoviek vzdialená „iba" 1600 km od Istanbulu.

 

Všetci ôsmi nihosáci, teda moja maličkosť, Patrik, Mirko Kučera, Marek Matejka, Martin Boltižiar, Miško Grisbach, Mirko Meluš a Lucka Čechová sme sa v deň „D" stretli na letisku M.R. Štefánika v Bratislave, kde sme čakali (trošku i s obavami) na naše lietadlo do Istanbulu. Tie obavy musím spomenúť, pretože letieť so SkyEurope znamená v súčasnosti určité znepokojenie...asi nemusím vysvetľovať prečo, že? Ten nepokoj ešte umocnilo schyľovanie sa k letnej búrke.

 

Letisková hala bola plná i v podvečerných hodinách. Mňa hneď od vchodu zaujali zahalené ženy či už v čiernych alebo pestrofarebných šatách. Niektoré mali cez hlavu šatky, iným trčali iba oči. Keď sa postavili do tej istej rady na check-in, pochopila som, že vstupujeme do iného - moslimského sveta.

 

Let prebehol v poriadku, piloti sa vyhli búrke a tak sme ho asi všetci prespali. Zobudili sme sa pri pristávaní na letisku v Istanbule. Vedeli ste, že na vstup do Turecka musíte zaplatiť sumu okolo 15 eur? Ja teda nie a trošku ma to prekvapilo. Podporu cestovného ruchu vnímam trochu inak. Ale to už je na inú tému.

 

Po odbavení všetkých formalít a vyzdvihnutí našej „ľahkej batožiny" sme sa ocitli na trávniku pred letiskom, kde sme si urobili prvé stanovisko, zatiaľ čo sme čakali na vytúžený autobus na  hlavnú stanicu. Boli asi tri hodiny ráno a sotva som držala oči otvorené. Chtiví taxikári nás ešte chvíľu obiehali, ale potom pochopili, že s nami biznis nespravia a nechali nás polihovať na tráve. Autobus prišiel načas a presunuli sme sa ním na jednu z hlavných autobusových staníc. Bola takmer prázdna, len kde-tu sme niekoho stretli. Všetky cestovné spoločnosti boli zatvorené, zostávalo nám iba čakať. Zrazu sa z ničoho nič po celom okolí rozozvučal silný spevavý mužský hlas, ktorý (ako som vydedukovala) zvolával veriacich k modlitbe. Keďže to bol každodenný rituál moslimov, do odchodu domov sme si na to už i zvykli. Bolo skoré ráno okolo šiestej a pre mňa bolo prekvapením, ako postupne začalo všetko ožívať.  

 

Na každej stanici v Turecku sa nachádza viacero spoločností, ktoré zabezpečujú dopravu po krajine. Zasklené priestory cestoviek sú oblepené názvami miest, do ktorých prepravujú cestujúcich. Každá sa špecializuje na iné destinácie. Čo bolo pre mňa zajímané, bola ich vzájomná konkurencia. Je úplne normálne zjednávať a handrkovať sa o cene. Bolo by fajn, keby to fungovalo i na Slovensku...

 

Mesto, kde sme sa potrebovali dostať, bol Dougubajazit - priamo pod vrcholom Araratu. Jeho názov sme videli v niektorých výkladoch agentúr, niekde sme i vstúpili, avšak miesta v autobusoch už mali takmer vypredané a museli by sme sa rozdeliť do viacerých autobusov. Patrik našiel ešte jednu spoločnosť, kde mu miestny nadháňač lámanou nemčinou sľúbil skorý odchod do Dogubayazitu. Pravdepodobne by sľúbil aj o Paríža... Patrik nás zavolal do tejto cestovky. Vnútri nebolo nikoho. Lepšie sme sa prizreli za priehradku a uvideli sme veľký špinavý matrac so spiacim mužom. V jeho očiach som zbadala mierny ľak, keďže sme sa všetci hlučne vrútili dnu. Po „anglicko-nemecko-rusko-slovensko-neviem akej komunikácii" sme pochopili, že musíme čakať na šéfa. Aspoň sme sa mali kde zložiť, pretože každá agentúra má pre svojich klientov súkromnú čakáreň. A tak sme vyčkávali. Niektorí z nás zaspali, iní bdeli a strážili veľké ruksaky. Ja som sa dala do reči s dvoma mladíkmi, ktorý si tiež chceli kúpiť cestovné lístky. Síce sme povedali dokopy asi 10 slov, pochopila som z toho, že cestujú tiež niekde naším smerom (Agri). Stále sa na nás usmievali a čo-to naznačovali rukami. Majiteľ spoločnosti prišiel okolo deviatej a hneď sme kúpili lístky. Veľa ich voľných naozaj nebolo, a tak nám odpadol kameň zo srdca.

 

Autobus odchádzal až na poludnie, mali sme teda čas motať sa po okolí, spoznávať inú kultúru. Neďaleko stanice bola mešita a vedľa nej niečo ako umyváreň. „Zaujímavé miesto", pomyslela som si. Zbadala som tam našich dvoch spolu-čakajúcich, tak som sa za nimi s Mirkom vybrala. Pridal sa k nám i spolumajiteľ cestovky, ktorý bol veľmi priateľský. Neustále niečo rozprával (samozrejme, že sme nerozumeli ani slovo), zostávalo nám len milo sa usmievať. Ukázali nám, ako si treba vyumývať nohy a ruky až po lakte, aby sme boli dostatočne čistí vojsť do mešity. Tá pozostávala z dvoch veľkých miestností pokrytých kobercami. Jedna bola pre verejnosť zatvorená a druhá slúžila na modlenie. Bola však prehradená múrom. Ten nebol postavený v strede, ako by som čakala, ale niekde v štvrtine. Malá vyhradená časť bola bez ozdôb s ošúchaným kobercom slúžila na modlenie pre ženy...   

 

Islamské náboženstvo je silne protiženské, považuje ženy za bytosti vo všetkých smeroch menejcenné: fyzicky, duševne aj morálne. Tento negatívny pohľad je ustanovený v Koráne. Islám prevzal zo Starého zákona mýtus o Adamovi a Eve a pretvoril si ho na svoj obraz. Podľa nich bol najprv zrodený muž a žena bola stvorená až potom - pre potešenie a odpočinok mužov. Tento mýtus je naďalej rozvíjaný, aby sa posilnila údajná podradnosť žien. Zakódovaný prototyp správania bolo vidno takmer všade. Viac síce na východe krajiny, ktorý je doteraz pre mnohých ďalekým „Kurdistanom", ako na západe.

 

Cestujúci v našom autobuse, ktorý bol vyleštený od hora až dole, boli rôzni. Zahalené ženy, ktorým trčala len časť tváre, postarší muži v tradičnom oblečení či neposedné deti. Faktom ale bolo, že sme boli jediní cudzinci. Sprvoti si nás obzerali, potom sme sa stali už iba normálnymi spolucestujúcimi. Cesta trvala 23 hodín. Určite si predstavujete, ako sme to mohli prežiť v jednej polohe na sedačke autobusu. Opak je však pravdou. Miesta bolo dosť, sedadlo sa dalo nastaviť do rôznych polôh a cestu spríjemňoval stewart. Zvláštne, však? V Turecku je bežné, že okrem 2 šoférov tvorí osádku autobusu i akýsi „čašník". Cestou nám servíroval čaj, kávu, nápoje a keksíky a čo je zaujímané - neustále nám umýval ruky. Viem, že to znie bizarne, ale naozaj nám každú chvíľu lial na ruky niečo ako voňavý dezinfekčný alkohol. Ruky nám krásne voňali a boli zbavené mikróbov. Aspoň tak mi to vysvetlili... J

 

Aby sme sa nenudili, jeden z pasažierov si celú cestu uvoľňoval svoje plyny. A pekne nahlas. Nikto z miestnych si ho však nevšímal. „Turci asi ani nevedia, čo je to tváriť sa pohoršene," pomyslela som si.  

 

Všetci mali na rukách zvláštne prívesky, ktoré vyzerali ako malé pátričky. Vkuse to žmolili. „Je to proti stresu a odbúrava to negatívnu energiu", vysvetlili mi naši spolucestujúci. Keď sme sa s nimi lúčili, jedny nám na pamiatku darovali.

 

Autobus mal zhruba každé tri hodiny prestávku. Zastavili sme na niektorom odpočívadle (v ich ponímaní) s lokálnou reštauráciou a obchodmi otvorenými i neskoro v noci. Miestni chlapi tu dôkladne vyumývali celý autobus hadicami, vyčistili vnútro, vyhodili odpad. Nám, zvyknutých na našu úroveň autobusovej dopravy, od údivu otváralo ústa.

Do Dougubajazitu sme prišli pred obedom. V porovnaní so západom to bol iný svet. Budovy boli ošumelejšie, všade pobehovali ufúľané deti predávajúce tovar ako papierové vreckovky či voňavé praclíky. Len čo sme vystúpili z autobusu, už sa na nás nalepili domáci. Jedným z nich bol i Salih, majiteľ miestnej cestovnej kancelárie. Sprvoti mi bol nepríjemný a s nedôverou som na neho pozerala. Odbiť sa však nedal. Neviem ako sa mu to podarilo, už nás aj ťahal niekde so sebou. Dostali sme sa do Hotela Ararat v strede mesta, ktorý patril jeho rodine. V pohodlných sedačkách sme sa usadili a začali rozprávať o našich plánoch. Ceny ponúkaných služieb ako je vybavenie špeciálneho povolenia na kopec, horského vodcu či zabezpečenie koní sme po malých handrkovaniach zjednali na prijateľnú cenu. Aj tak si však myslím, že sa na tom miestni nesmierne „nabaľujú" a snažia sa vytĺcť z cudzincov čo-to dá.   

 

Keďže bol piatok poobede, Salih nám oznámil, že permit vybaví alebo hneď v ten deň alebo až v pondelok. To by pre nás znamenalo stratu času. Naše pasy potrebné na vybavovanie, sme mu dali s veľkou nevôľou. Dostal aj určitý obnos peňazí na podplatenie skorumpovaných úradníkov miestnych úradov. Hneď na to sa stratil aj s našimi pasmi a my sme znervózneli či ho ešte uvidíme. Aby som to trošku objasnila, toto povolenie sa vybavuje cca 3 mesiace pred príchodom do krajiny. My sme sa tam objavili len tak bez ničoho, bez ubytovania, stále som však mala pocit, že určite nie sme jediní.

 

Salih sa vrátil za nejaké 2 hodiny a doniesol nám pasy späť. „Môžem vidieť povolenia?", opýtala som sa. Zamračil sa a snažil sa vysvetliť, že povolenia síce sú, ale nie sú. Tak som radšej túto tému nechala tak, ale pre moje uspokojenie som dohodla vyplatenie druhej polovice peňazí až po návrate z hory. Aký požičaj - taký vráť, no nie?  

 

V hoteli sme sa ubytovali v dvojizbových izbách. Boli celkom slušne zariadené, nechýbal tu ani európsky záchod. Síce bez toaletného papiera, lebo ho nepoužívajú. Namiesto neho sa umývajú vodou z hadičky umiestnenej v záchodovej mise. „Je to oveľa hygienickejšie", povedali mi Popoludnie sme strávili nákupom potravín, balením a inými potrebnými prípravami. Večer sme unavení po dvoch prebdených nociach ihneď zaspali.

 

Nasledujúce ráno nás o deviatej čakala „maršutka", ktorá nás odviezla po hrboľatých cestách - necestách pod kopec. Neboli sme tu jediní adepti na výstup. Zároveň s nami prišla americká expedícia, ktorej cieľom bolo skúmanie Noemovej archy. Pozostávala z rôznych špecialistov, univerzitných profesorov, výskumníkov, ale i horolezcov, nosičov a pod. No bolo ich dosť veľa, však vyniesť a zmontovať všetku potrebnú techniku, generátory, horolezecké náradie nebolo jednoduché. Ich plánom bolo dostať sa k arche a urobiť sondami výskumné vrty. V tejto oblasti plánovali zotrvať vyše 6 týždňov, čo je podľa mňa dosť. „Ešte budete o nás počuť", povedal mi jeden z nich. Tak som teda zvedavá...

 

Naše ruksaky sme naložili na kone vo veľkých plátenných vreciach. Aj mi ich bolo ľúto, náklad nebol ľahký. Správanie sa koniarov nemožno nazvať láskavým. Úplne bežné bolo vidieť ich hádzať do koňov kamene či kopať ich do zadku pri vybočení zo smeru chodníka. Tu mi úplne sedelo slovenské príslovie „nadrieť sa ako kôň".

 

Dosť ma prekvapilo, že asi trinásťročný chlapec s tromi vychudnutými koňmi prechádzal medzi výškovými tábormi až do výšky 4200 metrov nad morom, len aby zarobil nejaký groš. Celý čas sa pritom usmieval a pospevoval si. Ostatným koniarom pomáhali ich synovia - ešte deti - ktoré by u nás trávili leto v táboroch, hrami a nie tvrdou prácou.

 

Cesta do prvého tábora mala prevýšenie okolo 1100m. Viedla hôľnymi kopcami posiatymi bohatou farebnou kvetenou a trávnatými plochami. Veľké vulkanické kamene rôznorodých tvarov dodávali okoliu svojský ráz. Výhľady boli nádherné, kochali sme sa  pohľadom na okolité planiny i na malý Ararat. Slniečko svietilo i viac, akoby sme chceli, našťastie s malými ruksačikmi sa nám stúpalo dobre a bolo i dosť času obdivovať okolie.

 

Stretli sme tu miestnych osadníkov, ktorí trávia každé leto v horách a živia sa pasením oviec, kôz a koní. Ich príbytky sú síce biedne, ale z ich tvárí vyžaruje spokojnosť a šťastie. Miestne deti od nás vypytovali okrem cukríkov hlavne krémy a balzamy na pery. To si cenia viac, pretože ich ruky, pery a tváre sú úplne zošúverené a popraskané od ostrého horského slnka. Ženy sa snažia zarobiť si háčkovaním, štrikovaním a šitím. Ihneď ako nás zbadali, podišli k nám a snažili sa nám predať ich výrobky. Mirkovi sa jedny ponožky zapáčili, rozmýšľal ich primiesť Mirke ako darček. Chcel si ich teda lepšie pozrieť. Zanedbaná ufúľaná predavačka si ich natiahla na špinavú nohu, aby mu ukázala, ako dobre sedia. Hneď si to s kúpou rozmyslel. J

 

Prvý výškový tábor sa nachádza vo výške 3300m na zelenej lúke plnej pestrých kvetov. „Nádhera", pomyslela som si, keď som ho uvidela. Stredom tečie riečka a dá sa z nej nabrať naoko čistá voda. Navarili sme z nej chutnú večeru, avšak niektorým z nás „nesadla" a spôsobila menšie žalúdočné nevoľnosti. V tábore sme sa nenachádzali sami, ale plno tu nebolo. Spoločnosť nám robili dvaja poliaci, Francúzi a americkí výskumníci. Dobré vzťahy so susedmi sme upevnili večerným spevom, tancom a unavení zaliezli do stanov vyspať sa do ružova.

 

Ráno sme okolo deviatej začali stúpať do druhého tábora. Ten sa nachádza vo výške 4150m. Čím sme vystupovali vyššie, vegetácie ubúdalo a stúpali sme už iba suťovým nehostinným terénom. Nad nami sa vypínal mohutný Ararat. Ani sa nezdalo, že by bol bližšie. Cestou hore sme stretli skupinku Čechov, ktorí sa v ten deň vracali z vrcholu. Vraj tam bola príšerná zima. To mi na optimizme nedodalo. Mala som totiž obyčajné topánky a žiadne zateplené koflachy. Okrem toho som tento krát kondičným prípravám nevenovala toľko pozornosti ako pri iných výstupoch. Stále sa našlo niečo dôležitejšie a ako sa hovorí horúcejšie. Možno preto som mala skryté obavy z výstupu.

 

Druhý tábor už nebol taký pohostinný. Miesta na stany mali medzi sebou rozdelené cestovné kancelárie. Našťastie tá naša mala plochy medzi kameňmi celkom dobre pripravené. Stavanie stanov nebolo také svižné ako v jednotke. Každý z nás už pociťoval výšku. Prejavovalo sa to bolesťami hlavy, žalúdočnými ťažkosťami, sťaženým dýchaním či pomalšími reakciami. Miško by o tom určite vedel rozprávať. Chudák - dva dni preležal v stane, prehovoril len zopár najnutnejších slov typu „Má niekto smectu alebo nejaké lieky proti hnačke?"

 

Sprievodcovia sa tu všetko snažia urýchliť a rýchlo vyhnať klientov hore, aby sa čo najviac krát otočili. Tlačili nás, aby sme v ten deň v noci vystúpili. Aj tí, ktorí by to zvládli, by boli na hranici svojej pohody, preto sme to odmietli a dupli si, že celý ďalší deň ležíme v stane. Bez vodcu sme ísť hore nemohli aj preto, že Ararat leží na hraniciach s Iránom a Arménskom a oba štáty sú považované za nepriateľské. Arménsko má Turecko v zuboch okrem iného aj preto, že Ararat kedysi patril jemu, ale Turci ho násilne vyvlastnili. Komplikáciou bolo aj to, že na výstup má expedícia vždy len jeden pokus, ak sa nevydarí, musí ísť aj so sprievodcom nazad.

 

Nastali ťažké vyjednávania, no napokon sme nášho vodcu Nuriho presvedčili, že na ďalší deň to zvládneme lepšie. Bolo fajn lebediť si celý deň v stane, oddychovať, rozprávať sa s ďalšími turistami. Ja som sa začala cítiť popoludní nejako divne. Čudné pochody v žalúdku ma utvrdili v tom, že vynesené množstvo toaletného papiera má určitý zmysel. Tie zvláštne pochody v bruchu som nemala sama. Aj iní mali problémy podobného rázu. Dôvodom mohla byť voda, ktorá vytekala cícerkom zo skál do špinavej mláky. Síce sme ju prevárali, ale asi to nepostačovalo.

 

Hneď vedľa nás mala stanovište ďalšia agentúra, ktorá svojim klientom zabezpečovala i jedlo. Varili všetko možné, dokonca podávali aj pečené kura. Neviem, či som tak lačne vyzerala, ale jej šéf mi ponúkol misku uvarenej polievky. Ako som sa potešila. Bohužiaľ len dovtedy, kým som ju neochutnala. Niečo tak štipľavé a bez chuti som ešte nejedla. Bolo ťažké tváriť sa, že mi to chutí. Naozaj ťažké... Sedela som na skalách a rozmýšľala, ako sa jej zbaviť. Ukryť sa nebolo kde, a tak som tam posedávala a miešala polievku lyžičkou hodnú chvíľu. Keby sa dalo, určite z nej vymiešam aj maslo. J Napadol ma zlepšovák. „Budem predstierať, že som smädná a zapíjam ju čajom z termosky. Do jej vrchnáka ju môžem v pohode vypľúvať," pomyslela som si. Nebolo to také jednoduché, ako sa mi zdalo,  ale našťastie sa mi maskovací manéver podaril.  

 

Večer sme zistili, že nám došiel chlieb. Naši susedia ho mali plné tácky a tak som sa k nim vydala žobrať. Dobré, že? Ich šéf si ma najprv doberal, no potom prišiel s plnou igelitkou vzácneho chleba. Asi sa dobre zabával, keď videl ako si ho nedočkavo a chamtivo medzi sebou delíme. Nuž čo, výšková strava nám nikomu okrem Mirka veľmi nechutila a chlieb bol nad zlato.

 

Podvečer začali ďalšie dohovory o výstupe. Nurimu sme sa vzopreli ešte raz. Tlačil nás, aby sme začali stúpať na vrchol o polnoci, hoci sme chceli ísť až neskôr. Dohodli sme sa, že vyrazíme o druhej. Počasie sa však v noci zmenilo podstatne k horšiemu, začalo pršať a snežiť. Skupiny, ktoré sa nedokázali vzoprieť, sa museli vrátiť mokré do stanov. Nebolo možné ísť hore. A tak sme čakali a dohadovali sa.  Bolo to zvláštne. Vonku fujačilo a ja som sedela už od pol druhej kompletne pripravená a obutá v stane. Čas sa vliekol z minúty na minútu.

 

Vyrazili sme napokon okolo pol štvrtej  - oplatilo sa. Počasie sa umúdrilo i snežiť prestalo. S Nurim na čele sme vytvorili hada a pomaly z nohy na nohu stúpali nahor. Išlo sa mi ťažko, pretože som mala stále pocit, že musím ísť na toaletu. „Veď ja mám rásek", pomyslela som si. „Super, dám si rovno dve tabletky a zaštopľuje ma to do večera". Lieky síce svoje úlohu splnili, avšak úplne zabránili mobilite čriev. Tým pádom mi nebolo už len zle, ale ma neustále napínalo na vracanie a oblieval pot. Sotva som urobila krok. Morál však zvíťazil a išla som hore. Ako sa rozvidnievalo, vlialo to do nás všetkých novej sily. Síce nebolo slnečno a obloha bola zatiahnutá, aspoň nesnežilo. I vietor nefujačil tak ako v noci.

 

Smerom hore vystriedala skalné steny súvislá vrstva snehu. Mali sme so sebou mačky, ale nebolo potrebné ich použiť. Išlo sa dobre a bezpečne i bez nich. Na chvíľu sa zamračené nebo rozvidnelo a uvideli sme ho - pán Ararat - škeril sa na nás už celkom zblízka. „No musím to zvládnuť", povedala som si.

 

Miško, ľahší o pár kíl po bojoch s hnačkou, spolu so mnou, Mirkom a Luciou tvorili chvost skupiny. Tí rýchlejší nás čakali tesne pod vrcholom, aby sme vystúpili spoločne. To som sa už neubránila emóciám. Nebola som sama. Verím, že každému z nás sa tisli slzy do očí. Bolo to také samovoľné a nekontrolovateľné...vedela som, že to zvládnem...že som sa prekonala...že to počítanie si nádychov a bolesti brucha neboli márne...že už len pár krokov a som tam.

 

Boli sme na vrchole. Všetci ôsmi sme sa objímali, gratulovali si. Lomcovalo nami vzrušenie. Síce dosť fúkalo a výhľady neboli žiadne, pretože všetko bolo v bielej hmle, fotili sme sa ostošesť. S Nurim, bez Nuriho, všetci spolu, každý sám, po dvojiciach, s paličkami, bez nich - no určite dobrú pol hodinu. Mirko sa dokonca dovolal svoje drahej Martuške na Slovensko. (z Lomničáku sa nedovoláš ani na HS).

 

Zostup, až na hustú hmlu, bol bezproblémový. Sotva bolo vidno na pár krokov pred seba. Počuli ste už niekedy o vertigu? Je to subjektívny pocit točenia sa okolia a neistoty v priestore počas hmly. Presne tohto môjho defektu som sa obávala. Cítila som sa zle. Veľmi zle. Keď to bolo možné, líhala som si do snehu. Neviem, čo som tým sledovala, len mi to predlžovalo zostup. V tej chvíli sa mi to zdal ako najlepší nápad. Lucka išla celý čas so mnou, respektíve predo mnou ako môj osobný vodca. Som jej veľmi povďačná, pretože jej krikľavo oranžové nohavice zmierňovali prejavy vertiga. Ostatné symptómy síce neliečili, ale aspoň dačo.  

 

Do druhého tábora sme prišli roztrúsení po skupinkách. Cestou nadol som si hovorila, ako mi je dobre a za odmenu si ľahnem v stane. Tak sa i stalo. Zlou správou bolo, že ešte v tento istý deň musíme zostúpiť do mesta. Hovorím o zostupe cca 3200 m. Chcelo sa mi z toho plakať, potrebovala som oddych. „Nič sa nedá robiť", hovorí mi Patrik, „musíme ísť nadol".

 

Kamaráti nám pomohli zbaliť stany, my s Patrikom sme boli ako dve mrciny. J Bolo už popoludnie, keď sme prišli do prvého tábora. Konečne som pocítila hlad. Určite tomu prispela farebnosť okolia i nižšia výška. Trošku sme si tu oddýchli a pokračovali nadol. Vtedy ma napadlo, že i ja mám foťák. Dovtedy som sa takou banalitou ako fotenie vôbec nezaoberala. Fotila som všetko, čo mi neušlo. Domácich osadníkov, kvety, kamene...asi aj preto som bola stále posledná.

 

Cestou sme stretli skupinu turistov - chlapov z Iránu. Už ste sa niekedy cítili ako modelka? Ja s Luckou vtedy určite áno. Nestačilo im vyfotiť sa raz spolu, museli sme robiť jednotlivé fotografie s každým členom expedície. Boli veľmi milí, ale dosť nás zdržali.

 

Kým sme prišli k miestu, kde nás čakal minibus, pomaly sa zvečerievalo. Všetci sme boli veľmi unavení, ale šťastní. Miestnym deťom sme rozdali posledné cukríky, sladkosti a tie nás za odmenu hodný kus sprevádzali.

 

Salih nás už čakal v hoteli a každému odovzdal certifikát o výstupe. Vyplatili sme mu zvyšnú časť peňazí a pobrali sa odýchnuť si. Odpočinok však trval len krátko, lebo chlapom od hladu vykrúcalo ústa. Išli sme spoločne na slávnostnú večeru do miestnej reštaurácie osláviť výstup. Pre ostatných bola určite príjemná, ale ja som suchú ryžu pchala do seba nasilu. Aspoň že vo mne ostala...

 

Ráno sme si naplánovali výlet do palácu Ishak Pasha Seray - jednej z najúžasnejších islamských pamiatok. 366 izieb tohto paláca - pevnosti dáva predstavu rozprávok tisíc a jednej noci. Kedysi dokonca fungovalo centrálne kúrenie, tečúca voda a bol tu aj hárem. Ohromný palác začal stavať okolo roku 1685  Abdi Pasa a dodnes sa neustále rekonštruuje. Hlavnou bránou sme vošli na nádvorie. Kedysi ju zdobila masívna zlatá brána, tú dnes možno nájsť v Peterburgu ako spomienku na časy, keď východné Turecko patrilo pod vládu ruského cára. Salih nám celý čas robil sprievodcu a klobúk dole pred jeho detailným odborným výkladom. Mňa osobne zaujali krásne kamenné reliéfy zdobiace steny a vstupy do dôležitých miestností a samozrejme záchod - v kameni klasická turecká diery so stupajami na nohy. Vydarenú exkurziu sme ukončili nákupom bižutérie a darčekov u potulného obchodníka.

 

Nastal čas odchodu. Salih nám ešte zrána rezervoval lístky na autobus do mesta Trabzon na severe krajiny. Veľmi nám ho vychválili ako prímorské letovisko. Tak prečo sa tam nevydať?

Lúčenie bolo dojímavé. Ešte naposledy sme si vypili spolu čaj, porozprávali zopár príhod a nastúpili do autobusu. Určitým spôsobom mi to tu prirástlo k srdcu. Možno je to tou exotikou, či potulujúcimi sa deťmi, ktoré sa Vám snažia čosi predať, alebo Vás len tak odvážiť. Neviem zabudnúť asi na päťročného chlapčeka, ktorý sedel celý deň na ceste a pred sebou mal váhu. Slúžila pre turistov a okoloidúcich na odváženie sa. Zarábal tým aspoň nejakú korunku - líru na prilepšenie si. Sedel tam s tupým pohľadom do zeme, zjavne unudený a bolo mi ho veľmi ľúto. Deti v jeho veku u nás sú rozmaznávané a väčšinou nemusia robiť nič iné okrem hrania sa.

 

Vzdialenosť Trabzonu a Dogubajazitu je asi 10 hodín cesty. V autobuse sme boli iba my, šoféri  a samozrejme stewart. Každý z nás sa uvelebil na dvoch sedačkách a obdivoval nádheru za oknami. Hôľne trávnaté kopce, kamenné dediny, kukuričné polia, malé mestečká - bolo sa na čo pozerať. Spokojne sme sedeli, popíjali kávu, čaj a tešili sa z výhľadov.

 

Trabzon je dôležitý prístav a obchodné centrum v rámci celého regiónu Čierneho mora s narastajúcim významom pre transport tovarov a služieb z Európy do oblasti Kaukazu, Strednej Ázie a Iránu. Nie je to teda letovisko pre turistov, čo sme sa však dozvedeli až tam. Lacné ubytovanie nám poradil Salih, nuž sme za slušnú cenu bývali v centre mesta. Keďže sme pricestovali neskoro večer, boli sme radi, že sme sa zložili do postele.

 

Ráno sme sa po výdatných raňajkách pobrali na pláž. Museli sme si objednať miestnu prepravu, pláže v meste sa totiž nenachádzali. Cestovali sme dobrú pol hodiny, kým sme sa dostali na miesto. Po zaplatení vstupného, sme si rozložili uteráky a šup sa rovno do rozbúreného mora. Bolo to úžasné, len tak celý deň oddychovať a vylihovať na piesku. Opäť sme tu boli jediní cudzinci. Chlapi na mňa s Luckou poriadne zízali. Ich manželky - moslimky zahalené od hlavy po päty v gumovom kúpacom oblečení nevedeli konkurovať našim európskym bikinám. Ich pohľady som na sebe cítila celý deň...

 

Na trhu kúpenú obrovskú červenú dyňu sme len tak-tak priniesli na pláž. Bola taká veľká, že ju mal problém odniesť aj chlap. Na obed však dobre padla. V porovnaní s našimi dyňami, mala sladučkú dužinu a najedli sme sa z nej všetci do prasknutia.

 

Medzičasom sme sa dohodli, že večerným autobusom pôjdeme do iného, lepšieho letoviska - mesta Sinop. Trabzon bol síce pekné prístavné mesto, nebolo to však to, čo sme hľadali. Zaujal nás tu akurát ruský trh, kde sa dalo kúpiť všetko, na čo si len spomeniete. Cez cukrovinky od výmyslu sveta po ošúchané knihy, starožitnosti, či turecké oblečenie. Bolo zážitkom prechádzať sa po trhu. Zo všade na Vás volali (dokonca ovládali ruštinu) a ťahali Vás dnu do obchodov. Škoda, že sme mali malý batožinový limit. Za tie ceny by som vedela nakupovať celý deň.  

 

Do Sinopu sme dorazili skoro ráno okolo piatej. Je to starobylé mesto s okolo 35000 obyvateľmi nachádzajúce sa na polostrove s tým istým názvom. Domácich tu nie je veľa, o to viac sem chodí dovolenkovať množstvo turistov zo samotného Turecka. V tomto snobskom letovisku určenom pre lepšie situovanú klientelu nájsť ubytovanie za rozumnú cenu bolo nemožné. Po prvotnom motaní sa v centre, sme sa rozhodli, že si postavíme stany na lúke pri pláži u istého Turka. Aby som sa opravila, lúkou sa to nazvať veľmi nedalo, pretože to bola skôr pokosená plocha zbavená do určitej miery bodliakov a iných pichľavých tráv. Lucke dokonca poprepichovali i karimatku.

 

Bolo dopoludnie a teplota začala prudko stúpať. Nebol tam ani jeden strom. Osamelý šiator uprostred bol jediným miestom, kde sa dalo ukryť pred silným slnkom. Postupne sme sa v ňom zišli všetci okrem Mirka, ktorý veselo odfukoval v stane. Ej, ale sme mu závideli. So zvyšujúcou sa teplotou rástla naša nespokojnosť. Ešte nebol ani čas obeda a namerali sme okolo 40 stupňov. Popoludní tu mohlo byť oveľa viac. „Zo zimy na Ararate sme sa dostali do horúceho pekla", povedal Patrik. Ostatní sme len prikyvovali hlavami. Začali sme spriadať plány, čo ďalej. Jedny chceli ísť do hotela, nech stojí čokoľvek. Iní by zostali v stanoch na lúke. Atmosféra hustla... Riešením bol odchod. Tak rýchlo pobalení sme asi neboli za celý svoj výlet. J

 

Ja a Mirko Meluš sme chceli dať okoliu ešte jednu šancu. Začali sme obiehať okolité domy a zháňať ubytovanie. Neboli sme úspešní. Buď boli plní, alebo ponúkaná cena bola pre nás neprijateľná. Istá pani nám odporučila hotel hneď na pláži. Neviem, čo všetko nám ešte povedala, lebo turečtine nerozumiem, ale hotel kam nás priviedla, stál za to. Vnútri bolo príjemne chladno, cez okno som uvidela hotelový bazén s lehátkami a slnečníkmi. „To by bolo fajn zostať tu", pomyslela som si. Problémom bola opäť vysoká cena. Veľkou výhodou bol však anglicky hovoriaci manažér hotela. Porozprávali sme mu, akí sme mi nesolventní študenti, ako cestujeme naprieč Tureckom, aké to tam majú krásne a pod. Cenu postupne spúšťal nami želaným smerom. Zastavil sa na hranici, ktorú sme však stále nemohli akceptovať. Tvárili sme sa nešťastne a vyhŕklo z nás, že vieme dať maximálne 25 lír za osobu (asi 12,5 Eura). „ Viac nemáme", povedala som. Neklamala som, pretože sme s Patrikom minuli všetku hotovosť a kreditná karta zostala zabudnutá doma na stole. Zavolal si nejakého ďalšieho kolegu a hodnú chvíľu sa dohadovali. Povedal nám, že za tú cenu nám teda ako jediným zahraničným turistom niečo nájdu. Keď sme túto radostnú správu zvestovali ostatným, privítali ju s jasotom.

 

Ubytovali sme sa v čistým izbách s balkónom, sociálnym príslušenstvom a vybrali sa obzrieť mesto. Vplyv západu tu bol o poznanie citeľnejší. Videla som už aj nezahalené ženy oblečené vo vyzývavých šatách, všade bolo množstvo reštaurácií, stánkov, obchodíkov. Po chutnej večeri sme vyskúšali i typickú tureckú vodnú fajku. Niektorým nám to išlo horšie, iným lepšie. Každopádne to bol zážitok pre jej majiteľa a neustále sa potmehúdsky usmieval pod fúzy nad tým, ako nám to ide.

 

Súčasťou ubytovania boli aj raňajky. Kým ostatní ubytovaní jedli chvíľu, nás o desiatej odtiaľ museli vyhnať. Najedli sme sa do prasknutia, do večera jedlo nikoho ani len nenapadlo. Celý deň sa tiahol v príjemnej atmosfére pod slnečníkmi, kúpajúc sa v mori alebo bazéne. Martinkovi bolo trošku nevoľno, tak sme pre neho vybavili plavčíkovu izbu s posteľou, kde prespal celý deň. „Bol som na Ararate", odpovedal nám na otázku čo mu je. J „No my sme neboli...", pousmiala som sa.

 

Po celodennom vylihovaní sme sa s manažérmi hotela rozlúčili, darovali nám dokonca pohľadnice mesta a nasadli na autobus smer Istanbul. Mala som v ňom „šťastie" na miesto. Moje sedadlo bolo pokazené a neustále sa hýbalo. Chlapci to trochu prusíkom zafixovali, ale aj tak po chvíli mi z toho začalo byť nevoľno, tak som zavolala stewarta, nech to opraví. Bezúspešne. Vyžiadala som si teda inú sedačku. Vpredu som zaspala ako bábätko a zobudila sa až v Istanbule. Cestovali sme celú noc, do mesta sme prišli v skorých ranných hodinách. Ešte aj na otvorenie metra sme si museli počkať. Doviezli sme sa ním do centra a hľadali ubytovanie. Tentoraz to nebol problém, hotelov bolo ako maku, boli jeden vedľa druhého.

 

Keď sme sa ubytovali a trošku si oddýchli, išli sme spoznávať mesto. Istanbul mieša exotiku s modernosťou Západu. Nachádza sa na rozhraní Ázie a Európy a má približne 10 miliónov obyvateľov. Na porovnanie je štyrikrát väčší ako Bratislava. Obísť typický turecký bazár by bolo hriechom. Pôvodne slúžil ako trh s otrokmi, taktiež sa tu predával tovar dovezený z Číny po hodvábnej ceste. V súčasnosti sa v bazáre rozkladá okolo 4 000 stánkov na 60 uliciach. V kurze sú stále zlaté šperky, kožené výrobky či typické koberce a šatky - všetko "zaručenej kvality" či "ručne vyrobené". Atmosféru vyjednávajúcich predavačov sme si nenechali ujsť v žiadnom prípade. I keď mnohí už začínajú byť tvrdohlaví a osvojili si výrok - keď sa ti nepáči, nekupuj, pokojne prejdite ďalej. S tým ďalším sa určite dohodnete. A zjednávať mňa osobne veľmi bavilo.

 

Samozrejme, že sme zavítali aj do známej Modrej mešity (Sultanahmet Camii). Bosí, so zahalenými ramenami a požičanými sukňami (naši chlapci v nich boli neodolateľní) sme sa presvedčili, že je skutočne modrá. Za svoje ľudové pomenovanie vďačí vyše 20 000 modrým kachličkám, ktoré krášlia jej interiér. Interiéru dominuje časť nazývaná Modrá, do ktorej prechádza modré svetlo viac ako 200 oknami. Medzi najväčšie zaujímavosti sa okrem iného radí miesto na modlenie, ktoré obsahuje vysvätený čierny kameň z Mekky. Uprostred vnútorného nádvoria sa nachádza šesťhranná fontána. Takéto fontány sú pri mešitách nutnosťou a majú predovšetkým svoj praktický význam. Slúžia na povinný očistný rituál veriacich moslimov.

Mali sme v pláne navštíviť i Hagiu Sofiu, prezývanú Aya Sofia, státie celú večnosť v rade nás od toho rýchlo odradilo. Poobzerali sme si aspoň mešity a chrámy naokolo, ktoré sa nám po chvíli zdali na jedno kopyto.

Yildiz Park je situovaný neďaleko mora a v súčasnosti ho využívajú rodiny na usporadúvanie piknikov, preto je najrušnejší cez víkendy, o čom sme sa osobne presvedčili. Na vrchu parku sa nachádzajú dva atraktívne pavilóny, ktorých hosťami boli Winston Churchill a Charles de Gaulle. Mesto má množstvo pamiatok, dá sa tu stráviť ich prezeraním i celý týždeň. Bol však už podvečer a boli sme poriadne uťahaní. Po chutnej kebabovej večeri sme čoskoro na hoteli zaspali.

Ráno sme sa odubytovali a nechali batožinu na hoteli. Let z medzinárodného letiska Sabiha Göcken sme mali až o 4:40 ráno, tak sme sa naďalej zoznamovali s kultúrou mesta. Kým sme sa dopravili na letisko, už nám bolo i dlho. Tentokrát sme naň cestovali aj miestnou dopravou - loďou. Okrem svojej kapacitnej možnosti je aj časovo veľmi výhodná.

 

Na letisku nás čakalo ďalšie vyčkávanie. Všetko sme si tam za chvíľu detailne poobzerali. Nebolo už viac čo skúmať. Čas, ktorý sa vliekol, sme si krátili debatami s cestujúcimi, ktorí sa na lavičkách pri nás neustále striedali. Stretli sme tu i bratov Čechov - presne tých, ktorých sme videli pri výstupe na Ararat. Náhoda, že?   

 

Na displeji sa konečne objavila blikajúca Bratislava. „Hurá, ideme domov", pomyslela som si. „SkyEurope ešte stále lieta". Lietadlo bolo vo vnútri neupratané, chýbalo základné vybavenie ako propagačné materiály, či vrecká na nevoľnosť. Sotva vystúpili jedni cestujúci, už tam hnali nás. Na tvárach letušiek bolo vidieť únavu. Tá zmohla i nás a prebrali sme sa až pri pristávaní na Slovensku s „iba" hodinovým meškaním. Ani neviem, aký bol let, či zlý alebo dobrý...

Batožina prišla do Bratislavy spolu s nami, nikomu nič nechýbalo. Rozlúčili sme sa a nasadli do áut, každý svojím smerom domov. Lúčenie nebolo ťažké, spoločne podnikáme množstvo akcií počas roka. Nebolo to ako lúčenie sa s Araratom...

 

 „Bol to krásny výlet v krásnej krajine, kde by som však nechcela žiť", prehnalo sa mi hlavou posledná myšlienka predtým, ako som v aute zaspala...

 

Účastníci: Patrik Egyud, Martin Boltižiar, Miroslav Kučera, Katka Egyudová, Marek Matejka, Michal Griesbach, Lucia Čechová, Miroslav Meluš

 

Text: Katka Egyudová

Foto: Martin Boltižiar, Lucia Čechová, Marek Matejka, Katka Egyudová, Michal Griesbach  FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

print Formát pre tisk

Komentáre rss


, Selam Aleykum odpovedať

sice dlhsie, ale o to zajimavejsie citanie zo zaujimaveho, pre vas urcite nezabudnutelneho vyletu 1 tiez mnozstvo peknych fotiek...
Bude na festivale Vysoke hory Nitra aj nejaky film od Mira K. z Turecka? 1