Treking okolo Annapurny - 25.3.-15.4.2010
Pravda sa nenachádza v slovách, ale v zážitku samotnej pravdy. Celé sa to začalo približne pred 60 miliónmi rokov, keď sa indoaustrálska doska zrazila s eurázijským kontinentom. Vzniklo tak najvyššie pohorie na svete- Himaláje. V centrálnych Himalájach je do výšky vyzdvihnutá bariéra Annapurien a s ňou aj jeden z najkrajších trekov na svete.
Sú tomu dva roky, keď som sa po dlhom čase stretol s Mirom. A nemohlo to skončiť inak, ako pri pive. Tu vzniká prvotný nápad navštíviť najvyššie pohorie na svete. Postupne sa začali dávať dokopy informácie a bolo určené miesto. Trek okolo masívu Annapurien v centrálnych Himalájach. Pôvodne bol termín odchodu stanovený na október 2010, no počas vianočných sviatkov sa všetko zmenilo. Od Mira mi bola doručená sms: "tak ma napadlo, čo keby sme ten trek išli už na jar?". Nemal som nič proti a tým začali prípravy naberať na obrátkach, adrenalín začal stúpať.
Do Mekky horolezcov a trekerov sveta Káthmandú idem ja, Miro a Rudo. Letíme 25.marca 2010 z Budapešti cez Moskvu a Dílí. Kvôli zlému počasiu sa nám pred pristátím niekoľkokrát naskytne výhľad na himalájske osemtisícovky, ktorých vrcholom sa podarilo predrať nad oblaky. Po pristátí, v piatok 26.marca 2010, máme jedinú úlohu. Čo najrýchlejšie vybaviť potrebné papiere na vstup do oblasti a dostať sa do Besisaharu, kde sa má začať náš trek. Vzhľadom k blížiacemu sa víkendu na to máme určený jediný deň. Tu nám pomáha náhoda. Stretávame človeka, ktorý nás síce svojou jazdou nepresvedčil, ale pomohol nám všetko potrebné vybaviť. Večer prichádzame, asi po piatich hodinách cesty, do Besisaharu. Vonku prší, no my už vládzeme len spať. Zajtra nás čaká ťažký deň.
Ráno vyrážame mikrobusom (neskutočne nás vytriasol) do Bhulbule, odkiaľ už ďalej cesta nevedie. Začíname na pešo, s vakmi vážiacimi cez 15 kg. Naskytujú sa nám prvé výhľady na Manaslu, neskôr aj na Annapurnu. Naším cieľom je najvyššie položené jazero na svete Tilicho Tal (4990m.n.m), prechod na druhú stranu bariéry cez sedlo Thorung La (5416m.n.m) a Dolným Mustangom v koryte rieky Kali Gandaki do Beni. Tu náš trek končí a my sa presunieme autobusom cez Pokharu do Káthmandú. Ak by sa nám podarilo prejsť trasu bez problémov a získame k dobru nejaký čas, máme v zálohe návštevu národného parku Chitwan.
Na tretí deň treku, za dedinkou Dharapani sa krajina začína rapídne meniť. Dňu vládne slnečné počasie, vo vzduchu cítiť vôňu rozkvitnutého rododendronového hája. Dostávame sa medzi masívy. Tu sa nám naskytuje prvý skutočný pohľad na majestátnosť himalájskych kopcov. Zo dňa na deň, v závislosti od pribúdajúcich výškových metrov, je krajina iná. Prechádzame cez píniové háje do Manangu, starobylého mesta, ktoré nás až tak nenadchlo. Cestou nás výhľad v Bryage doslova posadí a my nemo sledujeme neskutočný výhľad na Annapurnu IV, III, II, Gangapurnu, Pisang Peak a Chulu. Vychutnávame si prvý kontakt s jakmi a na večer sa dostávame do Kangsaru, ktorý je už naozaj zabudnutým miestom. Tu dostávame od staršej pani pozvanie do kuchyne a vidíme prípravu nášho jedla. Kúri jačím trusom na polootvorenom ohni v obrovskom starom dome, ktorý vlastní. Ráno vyrážame na Tilicho Tal, prvý cieľ našej malej expedície. Cesty na mape už neplatia. Pôdne zosuvy urobili svoje. Domáci nám radia alternatívu. Kosodrevinu striedajú suťoviská, ktorých výšku si netrúfam odhadnúť, no rieka z chodníka úzkeho len na uloženie jedného chodidla, vyzerá ako pramienok. Všetci si uvedomujeme, že to tak nie je a každý krok si rozmyslíme. Pri otázke, ako by sa to dalo ubrzdiť, mi Rudo na rovinu hovorí, že nijako. V Tilicho Base Camp nás zima skoro posiela spať. Zavčas rána vyrážame. Nad Tilicho Peakom svieti mesiac, možno dva dni po splne. Po prekonaní približne 900 výškových metrov sa dostávame do výšky okolo 5000 m.n.m. Jazero je ešte zamrznuté, cesta k nemu vedie cez snehové pole. Nachádzame sa v zovretí ľadovcov, ktoré sa v slnečnom počasí ukazujú v celej svojej kráse. Späť do Base Campu sa vraciame vyčerpaní. Čaká nás ešte kus cesty, takže čas na oddych je presne stanovený. Popoludní tu začína fúkať nepríjemný vietor. Nasledujúci deň sa presúvame k nášmu ďalšiemu cieľu - sedlu Thorung La, po prejdení ktorého sa dostaneme do dolného Mustangu. Prechádzame cez Yak Kharku. Na strmých svahoch sa pasú yaky. V Thorung Phedi sa rozhodujeme, že do základného tábora nejdeme. Zajtra budeme mať o to viac metrov navyše. Spíme v 4500 m.n.m. a zajtra stúpame do 5416 m.n.m. Celý čas ideme bez hodiniek, takže keď Rudo ráno začne šramotiť a hlásiť odchod, začíname rýchlo baliť. Vonku zisťujeme, že je 3:30. Ešte sme mohli chvíľku spať. Strhávame so sebou niekoľko ďalších trekerov a púšťame sa do prudkého stúpania. O 9:10 dosahujeme vrchol nášho treku, sedlo Thorung La. Ako inak, dňu vládne slnečné počasie. Začíname zostupovať do Muchtinathu vo výške 3800 m.n.m. Zostup je nekonečný, skrášľuje ho jedinečný výhľad na Dhaulagiri. Začíname cítiť nohy, či vlastne necítiť. Pôvodný plán prespať v Muktinathe, po príchode do tohto mesta meníme. Bol to šok vstúpiť do mesta, po takom dlhom čase, bez zvuku áut, bez uhýbania sa davu. Nový cieľ je Kagbeni. Rozhodneme sa skrátiť si cestu prechodom cez políčka. Vyhýbame sa chôdzi po prašnej ceste, ktorá nás tak či tak neminie. Nekonečná cesta pokračuje od zákruty k zákrute kamennou púšťou. Do Kagbeni dorážame o 16:15 vyčerpaní, špinaví a hladní. Ubytujeme sa v hoteli, v ktorom nám domáci pri odchode ukazuje na druhý deň za závesom a malými dverami vlastnú modlitebňu, v ktorej sa nachádza asi štvormetrový Budha, ktorý je 300 rokov starý. Ráno ideme cez dolný Mustang korytom rieky Kali Gandaky do Jomsomu. Odtiaľto chceme pokračovať do kúpeľného mesta Tatopani autobusom. Nemá zmysel brázdiť krajinu po prašných cestách.
V Tatopani ostávame dva dni. Z terasy hotela máme výhľad na Nilgiri. Zoznamujeme sa tu s obyvateľmi tejto malej dedinky a utvrdzujeme sa v tom, že tu žijú skvelí ľudia. Do Pokhari odchádzame miestnymi autobusmi cez Beni. Je neskutočné, ako rýchlo vás vedia naložiť. Človek to niekedy nestihne ani postrehnúť. Cesta je strašná a autobus preplnený. Na niektorých úsekoch vidím ľudí vyletieť pol metra nad sedadlo. Dopad späť bolí. V Beni si kupujeme niečo na pitie a hneď pokračujeme ďalej. Večer prichádzame do Pokhari. Krásne mesto. Možno najkrajšie v Nepále. Aspoň z tých, čo som videl. Trávime tu dva dni, počas ktorých si vybavujeme cestu do Káthmandú cez národný park Chitwan. Pohľad na posvätnú horu Machapuchare nám nie je dopriaty, čo nám je všetkým ľúto. Odchádzame do Chitwanu, kde strávime tri dni.. Pohľad na zvieratá vo voľnej prírode je oveľa krajší ako v ZOO. Aj pohľad majú iný. Nemali sme šťastie stretnúť tigra, ale nosorožce, jelene, slony, krokodíly a veľa ďalších áno. Zúčastnili sme sa aj kultúrneho programu, ktorý nám priblížil domorodé tance a hudbu. Po týchto príjemne strávených dňoch odchádzame do Káthmandú. Cesta nám trvá desať hodín počas ktorých prejdeme 160 kilometrov. V Nepále sa nikto neponáhľa, aj keď to tak vyzerá. Káthmandú je plné chaosu a smogu. Nevieme si predstaviť ostať tu dlhší čas, no tiež si nevieme predstaviť nepobudnúť tu nejakú dobu. Je to miesto plné energie, kde sa vo svojich protikladoch stretajú rôzne národy a kultúry a autá sa rozprávajú klaksónmi. Prichádza čas odchodu a my rekapitulujeme. Je nám ľúto za miestami, ktoré sme prešli, ľuďmi, ktorých sme stretli. Na druhej strane sa tešíme domov. Veď blízkych a rodinu sme nevideli tri týždne a toľko isto sme nejedli obľúbené jedlá, nepili obľúbené nápoje. Expedíciu Annapurna trek 2010 prešli spolu so mnou dvaja skvelí ľudia Miro a Rudo. Pevne verím, že sa nám ešte podarí zorganizovať takú skvelú akciu.
Účastníci: Miroslav Meluš, Juraj Turan, Rudolf Bošniak
Text: Juraj Turan
Foto: Miroslav Meluš, Rudolf Bošiak FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  patrikVydané: 8.5.2010 11:55 Prečítané: 65020x Hodnotenie: 1 (hodnotené 15x) |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Veľmi sa mi zapáčili fotografie 1, 7, 11, 12, 17 a 36. Ak by si ich dal zväčšiť do formátu 30x40 cm na festival v novembri. Ja tento rok asi niečo podobné určite nenafotografujem.