Predfestivalový výlet na Chabenec v Nízkych Tatrách - 18.-20.11.2011

Týždeň pred našim festivalom sme sa vybrali usporiadať si myšlienky a nabrať síl na festivalové finále do Nízkych Tatier, ktorým sme stále, čo do frekvencie návštev, oproti ostatným slovenským pohoriam dosť dlžní.

Našou základňou sa stala osada Magurka, ležiaca v krásnom prírodnom prostredí severných strání Nízkych Tatier. V Magurke žijú iba štyria obyvatelia, nachádza sa na konci Ľupčianskej doliny vo výške 1050 m.n.m pod vrcholkami Latiborskej hole (1648 m.n.m.), Ďurkovej (1749 m.n.m.), Chabencom (1955 m.n.m.) a je to najvyššie položená osada na Slovensku. Kedysi banícka osada mala význam v rámci celej Rakúsko - Uhorskej monarchie. Vzorka zlata s označením Magurka Ungarn sa nachádza v mineralogickej zbierke viedenského Kunsthistorische museum a v múzeu v Budapešti je nugget rýdzeho zlata z Magurky, ktorý váži až 8 kg! Dodnes sa vo veži banského kostolíka zachoval obrovský rapkáč, ktorý zvolával baníkov do práce a ktorý tiež oznamoval koniec šichty. Po dlhých rokoch je otvorená aj chata Magurka, kde sa počas Povstania v zimných mesiacoch zdržiaval štáb IV. československej partizánskej brigády. Teraz sa tu rozložil organizačný štáb VHN 2011 a viacerí členovia a priaznivci NIHOSU.

Magurku je možné navštevovať celoročne. Vychádzajú z nej turistické chodníky po modrej, žltej a zelenej značke a v zime je možnosť využiť bežkársky terén. Možnosti vyžitia v zime sú v pekných bežkárskych terénoch: Magurka -Liptovská Lúžna po zelenej a potom po ceste (tam a späť 16 km), rovnako Magurka - Partizánska Ľupča (tam a späť 25 km). Pokiaľ to snehové podmienky dovolia, tak i výstup na hlavný hrebeň s možnosťou návštevy Chaty pod Chabencom. Pozor v zime vystupovať len po žltej (tyčové značenie)!

My sme sa v sobotu ráno vybrali po žltej, ktorá nás doviedla na hrebeň do sedla Zámostskej Hole a ako prvý sme dosiahli vrchol Ďurkovej. Vďaka pretrvávajúcej inverzii sme mohli pozorovať vrcholky nižších pohorí na juhu (Vtáčnik, Kremnické Vrchy, Štiavnické Vrchy, Poľana, Veporské vrchy), ale i vyššie pohoria na západe a severe (Veľká a Malá Fatra, Oravská Magura, Choč a Tatry). Odtiaľ sme pokračovali typickým nízkotatranským hrebeňom, v tomto čase netypicky bez snehu, jemne zvlneným terénom až na Chabenec. Chabenec (1 955 m n. m.) je prekrásny vrchol ležiaci v hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.

Počas druhej svetovej vojny, po potlačení SNP v prvej polovici novembra 1944, cez vrchol Chabenca prechádzali zvyšky ustupujúcich povstaleckých vojsk. Počas zlého počasia na jeho svahoch zahynulo v hlbokom snehu niekoľko desiatok vojakov a civilistov, medzi nimi aj komunistický politik a novinár Jan Šverma.

Po krátkej prestávke sme pokračovali späť smerom k útulni pod Ďurkovou. Útulňa pod Ďurkovou (1623 m) sa nachádza tesne pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier a je postavená na mieste bývalého salaša. Pri útulni je prameň vody a miesta vhodné na postavenie stanov. Objekt je daný do užívania ako obhospodarovaná turistická útulňa s plateným nocľahom a priebežne sa dostavuje na štandardnú turistickú chatu. V lete tu prespáva mnoho turistov pri prechode hlavného hrebeňa Nízkych Tatier a v zime je navštevovaná kvôli výborným podmienkam pre skialpinizmus.

Koncom apríla (30.4.2011) došlo na hrebeni Nízkych Tatier v útulni Ďurková k nepríjemnému incidentu medzi návštevníkmi chaty. Opitý turista v noci bodol dvoch návštevníkov, neskôr sekerou ohrozoval ďalších turistov.

Vedenie Klubu slovenských turistov, ktorému útulňa patrí, pripustilo možnosť pochybenia personálu, zároveň zdôraznilo, že chatári a personál nezodpovedajú za správanie ubytovaných. Na slovenskom webe sa k téme rozbehla prekvapujúca diskusia z pohľadu, že podobné incidenty sa môžu, pri slovenskej záľube v nadmernom zvlažovaní hrdiel po túrach, udiať kdekoľvek a kedykoľvek.

Po občerstvení na tomto drsnom mieste sa nám neveľmi chcelo zdvihnúť a zatrúbiť na návrat domov. Slnko už začalo klesať k obzoru a nám bolo treba ešte vystúpať späť na hrebeň, tak sme to zobrali takým vymletým žľabom (po starom chodníku, ktorí poznajú len domáci) strmo dolu do lesa. Vtedy sme akoby naschvál narazili na zelenú značku a v pološere sme sa po nej šťastne vrátili na Magurku do generálneho štábu. Tam sme si potom do noci vychutnávali príjemný interiér chaty s ešte príjemnejšou obsluhou, až sa nám zdalo, že sme niekde na západe...

Ráno, čaj, praženička, balenie, hygiena, tuhý mráz, staré dízle ťažko štartujú, okolo nás čakajúcich prebiehajú mladí bežkári a bežkárky na suchý tréning, fakt desne mrzne...

Po opustení kóty 205 sme na spiatočnej ceste navštívili Brankovský vodopád. Tento najvyšší nízkotatranský vodopád je verejnosti málo známy. Asi hlavne preto, že leží v tak trochu zabudnutom, menej atraktívnom prostredí najzápadnejšej časti Nízkych Tatier. Skupina Brankova sa dvíha na pravej strane riečky Revúca, ktorá oddeľuje od seba Veľkú Fatru a Nízke Tatry.

Brankovský vodopád je dostupný najľahšie z osady Podsuchá, (pred Liptovskou osadou, hostinec Bodega). Tu sme nechali zaparkované autá a vydali sme sa na vytriezvievaciu túru po vlastných.

K Brankovskému vodopádu sme sa dostali po zelenej turistickej značke. Najprv sme museli prekonať po moste riečku Revúcu, potom popri jej toku niekoľko sto metrov a odbočili sme doprava do dolinky. Miernym stúpaním, už po chodníku sme sa dostali k miestu, kde turistická značka odbočuje doprava na hrebeň Brankova. My sme však prešli chodníkom vľavo a po niekoľkých minútach výstupu sme stáli priamo pod vodopádom pretínajúcim Kurucké skaly.

Vodopád je fascinujúci svojou výškou - 55 metrov. Bohužiaľ, potok, ktorý ho napája, nie je ktovieako vodnatý. Najkrajší je preto v jarných mesiacoch, keď ho napája voda z topiaceho sa snehu. Veľmi efektný je aj v zimnom období - vtedy sa vytvorí niekoľko desiatok metrov vysoký ľadopád. Pri našej návšteve mu (ľadopádu) do plnej krásy pár kubíkov ešte chýbalo... vody nieto!

Brankovský vodopád je národnou prírodnou pamiatkou, ako chránené územie bol vyhlásený v r.1980. Viac si môžete pozrieť v galérii.

Toto bol už naozaj koniec výletu. Vytriezvení až na nulu sme sa zostúpivší porozlučovali pri autách a rozutekali sme sa domov. Veď do festivalu už nezostával ani poriadny týždeň...

Účastníci: Janka Ferenciová, Danza Zmeková, Adela Galádová, Janka Lešková, Silvia Šimková, Beata Krasňanská, Katka Egyudová, Patrik Egyud, Jozef Otras, Mirko Kučera, Roberto Kollár, Miloš Gajdoš, Jaroslav Galád

Text: Mirko Kučera

Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: