NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

SVTS

Festival Vysoké Hory Nitra

12. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 4.11.2017 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK
Kategórie: Aktuality

Mont Blanc – Sedem statočných – 17.8. - 26.8.2007

Vystúpiť na Mont Blanc je snom asi každého vysokohorského turistu. Nie je to len preto, že je najvyšší, ale aj z dôvodu, že je to symbol, vizitka, či vstupenka do vysokých hôr. V piatok sedemnásteho augusta 2007 sme do francúzskeho Chamonix vyrazili aj my, siedmi, teda Juro, Adela, Danka, Marek, Gašpar, Michal a ja.

Naše doterajšie skúsenosti jasne naznačovali, že pre každého z nás to bude naozaj maturita, a že budeme musieť zabrať po všetkých stránkach, ak chceme nad „monarchom" ako Mont Blanc nazývajú, zvíťaziť. Prečítajte si ako to dopadlo...

Našu cestu sme začali intenzívne plánovať asi mesiac pred odchodom, spresnili sme hlavne termín a trasu. Investovali sme aj do vybavenia, veľmi nám s jeho nákupom pomohol Martin Kmeťo, zohnal, nacenil, zľavil a ešte raz zľavil. Díky, starec.

Za miesto aklimatizácie som vybral talianske Gran Paradiso (4061m), jednak pre blízkosť k Chamonix, a jednak preto, že je to pomerne nenáročná túra, ktorá vás pred Mont Blancom príliš nevyčerpá. Na zvládnutie oboch vrcholov sme si dopriali deväť dní, v čom bola zahrnutá aj rezerva pre zlé počasie.

Po tradične obľúbenom čakaní a rôznych komplikáciách sme sa v piatok večer konečne zbalili do dvoch áut a vyrazili sme smerom do oblasti Aosta a dedinky Pont. Po únavnej nočnej ceste sme krátko po príchode vyrazili krásnou dolinou na chatu Vittorio Emanuelle II. vo výške 2700 metrov. Tu sme si fakt dokonale oddýchli, dokonca po dobrej večeri aj krátko pospievali pri požičanej gitare. Okolo desiatej sme už zaliezali do postelí...

Na druhý deň ráno okolo štvrtej sme vyrazili kamenistým terénom smerom na ľadovec a vrcholový hrebeň Gran Paradisa. Počasie nám napriek skeptickej predpovedi prialo a okolo obeda sme vystúpili na vrchol, ktorý je technicky náročnejší až v samom závere. Tu sa na nás prejavovali vplyvy nadmorskej výšky aj mierna únava, tak sme sa po chvíli otočili a zostúpili cez chatu späť do Pontu.

Dolu sme po občerstvení a hygiene v kempe s teplou vodou riešili otázku, čo ďalej. Zostať, alebo ísť proti noci asi 100 km do Chamonix ? Zvolili sme odchod, chceli sme získať celý deň naviac vo Francúzsku...

Cestovateľa pohybujúceho sa v tejto oblasti nemôže nechať chladným cesta tunelom z Courmayeru popod masív Mont Blancu. Dvanásť impozantných kilometrov v rovnej rúre je zážitkom pre každého, kto ich prejde.

Do Chamonix sme dorazili v noci. Podľa mapy a Jurajových spomienok sme našli známy lacňák - kemp Les Houches asi za pol hodinky. Veľmi ohľaduplne sme si rozkladali stany, ale predsa sa našiel nespokojný portugalský „globetroter", ktorému vadili svetlá našich áut v spálni jeho stanu ... hm „dělaj tady machry a hajzly maj na chodbě", hovorí klasik, my sme to vyriešili ranným ospravedlnením v AJ, čo zabralo a rozišli sme sa v dobrom.

Ranné Les Houches ako aj celá dolina a zrejme celé Alpy naplnili naše najhoršie obavy zo zlého počasia. Zatiahnuté a všade vytrvalý dážď. Buchta v dome horských vodcov v meste nekompromisne krútila hlavou a tvrdila, že hore sa čerti ženia a my nie sme na zozname svadobných hostí... Do pr.... povedali sme si a v pokladni sme si zakúpili multipasy na všetko, čo má v Chamonix kolesá, či lano, veď predpoveď pripúšťala cestu nahor najskôr o tri dni. Bol to dobrý nápad, lebo napriek daždivým dňom sme lanovkami pokračovali v aklimatizačných túrach na Aguile du Midi, Monteverse a Grand Montent. Navštívili sme prekrásne zrenovovanú refuge des Cosmiques, kde si Danka uhnala nepríjemnú výškovku.

Ešte sme sa trochu potúlali po meste a prišiel deň D, v našom prípade štvrtok, keď sme v poslednom možnom termíne vyštartovali z konečnej stanice Tramway du Mont Blanc - Nid d´Aigle (2364 m) smerom na Tete Rouse (3167 m) a na druhý deň ďalej na chatu Gouter (3817 m). Prvý úsek cesty sme napriek dvadsať kilovým batohom zvládli bez problémov. V polovici cesty sme už šliapali v čerstvom snehu, ktorého pribúdalo s narastajúcou výškou. Na Tete sme dokonca dostali ubytovanie v chate, len Marek sa zložil v neďalekom kempe, kde si vychutnal atmosféru vysokohorského táborenia.

Na druhý deň sme skoro ráno stúpali ku Grand Couloir. Jeho povrch bol zasnežený a zmrznutý, čo nám veľmi uľahčilo postup, a v pomerne dobrom počasí sme poobede dorazili na chatu. Pobudli sme asi hodinu, pojedli čo-to a vydali sme sa do asi 500 m vzdialeného kempu na Aguile du Gouter. Tu sme mali šťastie, našli sme pár opustených záhrabov a tak stačilo len odhádzať čerstvý sneh. V tej výške už pohyb robil trochu problémy. V kempe bolo zložených tak 50 horolezcov a v peknom slnečnom podvečere tá farebná zmes stanov vytvárala nádhernú idylku. Škoda, že všade pomedzi stany bolo nas..té a našť..astie som do žiadneho nestúpil, ale rozhodol som sa vybudovať za kempom dočasnú toaletu (my jediní sme mali snehovú lopatu...), čo bolo ihneď ocenené celou komunitou. Keď sme sa udomácnili, pripravili sme si horúcu vodu na čaj do termosiek (s plynom sme vyšli len tak-tak, nakoľko na chate došla voda a museli sme roztápať sneh) a uložili sme sa do spacákov. Počasie bolo nádherné s úžasným západom slnka, aký možno zažiť len na horách. Do večera naše stany míňali šťastní horolezci, vracajúci sa z vrcholu. Nás čakal vrchol na druhý deň.

Sobota 01:00 ráno. So sebazaprením, ale predsa sa nám podarilo vstať, a po malej verbálnej roztržke z posledných zásob plynu uvariť vodu na nejaké pokrmy. Okolo tretej sme vyrazili smerom k vrcholu cez traverz okolo Dome du Gouter. V rannej tme sa z kempu vinul hore svahom obrovský svetielkujúci had čeloviek a akoby sa rozplýval v mimoriadne hviezdnatej oblohe. Nebolo možné rozoznať kde končí zástup horolezcov a kde začína nebo... úžasný a symbolický úkaz, tichá odpoveď na otázku, prečo chodíme do hôr.

Jediné, čo túto atmosféru kazilo, bol mráz a neutíchajúci vietor, čo nám celú noc lomcoval stanmi a nemienil prestať ani počas dňa. Neostávalo nám nič iné ako pozapínať si bundy, zaťať zuby a šliapať krok za krokom smerom k cieľu. Ešte v tme sme dorazili na poslednú známku civilizácie Refuge Vallot (4367 m). Tam sme si dopriali asi polhodinový oddych a na svitaní sme už naviazaní na lane začali stúpať hore strmým hrebeňom cez les Bosses na vrchol. Približne v 4600 m sa v dôsledku únavy a mimoriadne krutých poveternostných podmienok náš kamarát Gašpar rozhodol pre cestu späť a približne v tých miestach sa Marek rozhodol vyraziť k vrcholu sólo, nakoľko chcel zvýšiť tempo kvôli zime. Tak sme zrazu ďalej postupovali piati. Posledných 200 výškových metrov bol hrebeň zahalený do hustej hmly a v silnom vetre hustlo aj sneženie.

V sobotu 25.augusta sme o 9:20 hod. SEČ vystúpili na vrchol Mont Blancu (4808m). Na vrchole nás čakal Marek, urobili sme pár záberov, a keďže v tom čase neboli žiadne výhľady, vydali sme sa po chvíli na cestu späť. Na Vallotku sme trafili hlavne vďaka GPS, lebo sneženie bolo také silné, že miestami nebolo možné rozpoznať stopu. Na chate sa k nám pripojil už oddýchnutý Gašpar a spolu sme pokračovali do stanového mestečka pod Gouterom. Po zbalení a občerstvení bolo treba vyraziť na spiatočnú cestu dolu zaisteným skalnatým pilierom. Toto bol asi najhorší úsek cesty. Únava, snehová brečka a ešte aj časový tlak, odchod posledného vláčika bol o 18:00. Marek s Mišom, ktorí napredovali rýchlejšie, sa rozhodli pre zostup do Le Fayet, my ostatní sme zvolili ešte jednu noc na Tete Rouse...

V nedeľu ráno sme si privstali a na svitaní zbehli dolu k prvému vláčiku. Odmenou nám bolo stretnutie s kozorožcami spásajúcimi trsy trávy popri chodníkoch. Keďže bola nedeľa a na druhý deň niektorí z nás museli ísť do práce, na oslavy nebol čas. Naskákali sme do áut a hajde domov, len sa tak za nami prášilo...

A čo sme si domov priniesli ? Okrem pár omrznutých ksichtov a zlezených nechtov ešte veľa krásnych záberov a hlavne spomienok a neoceniteľných skúseností, maturitu sme zvládli.

Teraz nás chvíľu hory nelákajú, ale čo nevidieť sa to znovu začne...

Účastníci: Miroslav Kučera, Juraj Velebír, Adela Galádová, Danka Zmeková, Gašpar Fronc, Marek Matejka, Michal Griesbach

Foto: Gašpar Fronc, Michal Griesbach, Danka Zmeková - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Text: Miroslav Kučera


print Formát pre tisk

Komentáre rss


Neboli pridané žiadne komentáre.