Belianske Tatry - 16.9.2007
Belianske Tatry - mohutný hrebeň, naša najväčšia národná prírodná rezervácia, naše najvyššie vápencové pohorie s najbohatšou flórou v celých Tatrách... a podobných superlatívov by ste našli v odbornej literatúre ešte mnoho. Žiaľ od r. 1978, kedy bol uzavretý silne poškodený chodník na Ždiarsku vidlu a chodník vedúci celým východným hrebeňom, sa len máloktorým šťastlivcom podarí uzrieť tento malebný kút Tatier úplne zblízka. Mám sa to vďaka povoleniu z Ministerstva životného prostredia SR podarilo. Boli sme tu už dvakrát počas zimnej sezóny, ale lákalo nás tu zavítať aj v jeseni.
Termín padol na víkend 14-16. septembra. Nakoniec sme išli ôsmi. Počasie nehlásili príliš priaznivé, avšak termín už bol pevne stanovený a opäť ho meniť, tak aby vyhovoval všetkým by bolo nemožné. Objednali sme ubytovanie v Ždiari v malebnej chalúpke, kde sme dorazili z Nitry v podvečerných hodinách. Na druhý deň sme plánovali výstup na Ždiarsku vidlu, Havran a potom a prechod celým východným hrebeňom až do Tatranskej kotliny. Keď sme sa ráno zobudili, pola už pokročilá hodina a na oblohe sa zjavili ťažké čierne mraky. Operatívne sme zmenili program a chceli vystúpiť na Giewont, významný to vrchol v poľských Tatrách. Po príchode do Zakopaného sa však spustil hustý dážď a zmaril všetky naše predstavy o príjemne strávenom dni kdesi hore v kopcoch. Nakoniec sme sa uspokojili aspoň návštevou tatranského múzea v Zakopanom, kde sme sa na prekrásnych fotografiách preverovali náš miestopis Tatier či znalosti názvov dolín a štítov.
Na druhý deň ráno sa však ukázalo slniečko a vrcholy Ždiarskej vidly a Havrana, ktoré nás provokovali svojimi krivkami. Po raňajkách sme sa autami presunuli pod ústie Monkovej doliny, kde začína náučný chodník. Od strážcu, ktorý vyberá vstupné (my sme však mali vstup zdarma) sme dostali k jednotlivých zastávkam aj informačný leták, z ktorého sme sa dozvedeli veľa zaujímavého o okolitej krajine, jej histórii, flóre atď. Ešte pred Širokým sedlom sme odbočili z chodníka doprava a začali strmo stúpať po svahu na bočný hrebeň a potom na vrchol Ždiarskej vidly. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme po prekonaní okraja bočného hrebeňa uvideli obrovské stádo tatranských kamzíkov, ktoré boli neskutočne blízko. Ich počet sme odhadovali na vyše 50. Bolo to najväčšie v celých Tatrách. Fotoaparáty a kamera bežali na plné obrátky. Po chvíli, kochajúc sa touto nevšednou nádherou, sme sa potichu a nebadane pobrali ďalej. Vrcholové partie Ždiarskej vidly boli sčasti pod snehom a kde-tu sa ukázal aj ľad, takže niektorý mali menšie problémy. Nakoniec sme sa všetci zdarne dostali na 2146 metrov vysoký vrchol, odkiaľ je nádherný výhľad na celú severnú časť Vysokých Tatier. Keďže bol už pokročilý čas, rozhodli sme sa nevystúpiť na vrchol Havrana, ale pokračovať ďalej po východnom hrebeni. Zostúpili sme do Širokého sedla, kde sa s nami rozlúčil Peter, ktorý sa vrátil naspäť do Ždiaru.
My sme ďalej pokračovali cez Široké sedlo a traverzom popod Hlúpy vrch sme sa dostali postupne až k miestu, kde pokračovala v minulosti tatranská magistrála a ktoré je žiaľ už 30 rokov pre turistov uzatvorené. Počasie nám stále prialo a po menšej prestávke na občerstvenie pokračujeme ďalej. Prichádzame do sedla medzi Hlúpym vrchom a Zadnými Jatkami, kde nám jeden z nás, ktorý sa venuje vysokohorskej krajine aj v rámci svojej profesie ukazuje zaujímavé diela. Sú to pol metra vysoké valy obdĺžnikového tvaru, kde mali nemeckí vojaci umiestnené delá. Usadili sa tu počas 2. svetovej vojny na pár mesiacov, odkiaľ mali pod kontrolou dôležité trasy. Pokračujeme ďalej hrebeňom a prechádzame vrcholy akými sú Predné Jatky, Košiare, Bujačí vrch. Tieto názvy nám napovedajú o pastierskom využívaní tohto územia. Podľa záznamov sa tu páslo už od 13. storočia, to znamená takmer 700 rokov. Dodnes sa dajú identifikovať v doline miesta bývalých salašov a košiarov, kde chovali najmä ovce a dobytok, ale aj kone a ošípané. Tiež sa tu dolovali rôzne medené rudy, striebro i zlato. Všetko je to však minulosť, pretože po vyhlásení TANAPu sa pastva ukončila v r. 1954. Cestou nachádzame i vzácne plesnivce alpínske, typické pre vápence. Snažíme sa naučiť aj jeho vedecký názov v latinčine - Leontopodium alpinum.
Tešíme sa z pekného teplého počasia a nádherných scenérií. Patrik s Katkou konštatujú, že práve toto im na expedícii v Pamíre chýbalo, krásne farebné hory, zelená tráva, voda... tam každý deň mali pred očami celé dni jeden a ten istý obraz - jednu horu, a všade vôkol len sneh, ľad a sutiny. Pomaly schádzame k Skalným vrátam a zostupujeme v serpentínach k chate Plesnivec, kde si dáme niečo pod zub. Posilnení takmer za tmy schádzame do Tatranskej kotliny. Po hodine sa dostávame na hlavnú cestu, keď tu zrazu prichádza Peter s autom naproti nám. Berie dievčatá do Ždiaru aj s Róbertom a potom prichádzajú autami aj po zvyšok našej skupiny. V Ždiari rýchlo balíme, odchádzame okolo deviatej večer, okolo 23:00 sa zastavujeme tradične v bystrickom "Mekáči" na našej karamelovo-čokoládovej zmrzline. Z rýchlostného rekordu B.Bystrica - Nitra sa budem spamätávať ešte dlho, pretože pred polnocou otváram svoj byt v Nitre! Patrik je skrátka úžasný šofér. Po sprche unavený padám do postele a zaspáva sa mi fantasticky...plný dojmov, a zážitkov prežitých s ozajstnými priateľmi, ktorých mám v našom fantastickom NIHOSe. Viete si predstaviť lepšie strávený víkend? Už teraz sa teším na ďalšie akcie.
Text: Martin Boltižiar
Účastníci: Róbert Kollár, Patrik a Katka Egyudovci, Zoltán Ďurčovič, Miroslav a Mirka Michelovci, Peter Lakata, Martin Boltižiar
Foto: Katka Egyudová, Róbert Kollár - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 10:17 Prečítané: 4533x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.