Julské Alpy - Triglav - 21.-23.9.2007
Triglav - najvyšší vrch Julských álp a zároveň Slovinska sme sa štandardne rozhodli zdolať počas víkendu po stresujúcom piatku útekom priamo z práce. Nočným Rakúskom sme prefrčali tak rýchlo ako sa dalo, aby sme sa čo najskôr mohli ubytovať v Aljaževom dome na konci dlhej doliny pod severnou stenou Triglavu, odkiaľ sme mali naplánovaný výstup. A tu to všetko začalo ...
Nakoľko bol dom zamknutý a všetci už dávno očividne spali, nežné pohlavie dostalo za úlohu nejakým spôsobom zjednať nocľah. Po niekoľkominútovom zvonení pri dverách (bola presne polnoc) na nás vyskočili z domčeka dve neskutočne rozzúrené chatárky, že vraj či nie sme normálni takto zobudiť celú chatu (myslím že tí, ktorí sa nezobudili na naše zvonenie, určite prebralo šialené vrieskanie chatárok). Napočudovanie nás napokon ubytovali a zrejme za trest sme dostali izbu, kde nám celú noc robil spoločnosť "náramne zlatučký" plch. Ráno sme ešte zažili druhý šok, keď nám chatárka opäť nie veľmi prívetivým prejavom vysvetľovala, že čaj do termosiek si musíme zaplatiť a že horúca voda tiež nie je zadarmo. Ešte väčší šok však zažila asi ona, keď sme jej ukázali že máme euráče a že to skutočne mienime aj zaplatiť (milí Slováci a Česi, díky za povesť...).
Ranné gýčové počasie rozhodlo asi za nás, pretože akúkoľvek výbavu do snehu a ľadu sme nechali v autách a plní elánu sme jednohlasne odhlasovali, že na Triglav vystúpime tou najťažšou trasou - Bambergovou feratou cez Plemenice. Rozlúčili sme sa Robom a Mirom, ktorí sa vybrali na Škrlaticu. Čakal nás naozaj dlhý náročný výstup cez nekonečné a exponované feraty, ktoré každých pár metrov "zdobili" pamätné tabule obetiam. Optimizmu nám to veru nedodávalo, napriek tomu to bol však úžasný zážitok, nakoľko to bola moja prvá skutočná ferata. Prvý ťažký úsek začal na konci suťového sedla vo výške 1800 m.n.m. Patrik nám ako správny vodca predviedol krátke oživenie návodu na použitie feratového setu a začali prvé nesmelé a nervózne kroky cez zvislú skalnú stenu. Ľahšie úseky sme využívali na obdivovanie nádhernej jesennej prírody a snehovo bielych vápencových skál, fotenie, filmovanie a pozorovanie kozorožcov. Nakoľko v ten deň sme museli nastúpať asi 2000 výškových metrov, nemohli sme si dovoliť žiadne väčšie prestoje. Po rýchlom obede na vrchole Plemenice sme od okoloidúcich skúsených maďarských turistov zisťovali ako to vyzerá tam vyššie s ľadom a snehom a myslím že práve vtedy sme začali tušiť, že nechať mačky v aute nebol až taký super nápad.... Pred záverečným asi 300 m "výšvihom" na samotný vrchol nás prekvapila zvláštna a krásna, priam mesačná krajina so skalnými trhlinami a ruinami bývalých kasární. Pred západom slnka sme napokon vystúpili na vytúžený 2864 m vysoký Triglav, kde sme sa do sýtosti mohli fotiť a kochať sa výhľadmi. Divné je to, že namiesto klasického kríža tam majú čudesnú plechovú búdu, ktorá vyzerá ako raketa Majky z Gurúnu. Ešte sme zakývali Robovi a Mirovi, ktorí tiež stáli na vrchole Škrlatice oproti a začali rýchly zostup, dúfajúc že to stihneme ešte pred zotmením.
Podporení dobrou správou okoloidúceho Angličana o voľných posteliach, sme sa rozhodli pre severnú stenu na Triglavski dom na Kredarici. Ešte nás upozornil, že cesta nie je ľahká a že v poslednom úseku nás čaká ľad. Vtedy sme ešte nevedeli, že vrcholom našej túry nebude dosiahnutie Triglavu, ale Triglavskeho domu... Dolu hrebeňom sme opäť prekonávali exponované feraty a pomaly, ale iste sme si uvedomovali, že to pred zotmením nestihneme. Tma nás prekvapila práve v okamihu, keď sa nám potvrdilo, že Slovinci majú úžasnú záľubu vynechať oceľové lano alebo kolíky spravidla v najťažších úsekoch. Niežeby sme nemali čelovky, ale spoliehali sme sa na svit mesiaca... Okrem toho nám cestu sťažoval všadeprítomný ľad a neprítomné mačky, takže skutočne sme pod sebou nemali žiadny pevný a bezpečný bod. Našťastie, chalani si zachovali duchaprítomnosť a vymysleli systém hadíka, keď sme sa postupne na seba naväzovali feratovým sedom a tak dosiahli to, že aspoň jeden zo siedmich z nás dočiahol na istiaci kolík... Myslím že vtedy by sa mi - ako sa hovorí - nebolo dorezalo krvi... Stáli asi pri nás všetci svätí, lebo napodiv sme sa všetci napokon bezpečne doplazili na Triglavski dom. Tam sme zistili, že naše nočné dobrodružstvo sledovali aj ľudia z chaty, ktorí mali určite dobré divadlo... Myslím že za všetko hovorí fakt, že namiesto oficiálneho času 1 hodiny sme tú stenu zliezali 3 hodiny... Päť minút po záverečnej sme ešte presvedčili chatára, že chceme 7 pív a 7 polievok a totálne zničení sme zaspali aj napriek tesným posteliam.
Na druhý deň ráno sme sa po výdatných raňajkách ešte pozreli na to, čo sme to vlastne v noci zliezali a s tichou vďakou, že sa nám nič nestalo, sme vyrazili do ďalšieho slnečného dňa cestou Prag dolu k autám. Čakali nás znovu feraty a suťový terén, ale nič už nemohlo byť horšie ako minulá noc. Cestou dolu nás vystresovali už len Róbert s Mirom, ktorí nám vysielačkou oznámili, že ostali trčať v nejakom snehovom poli a v stromom ľadovom žľabe, samozrejme bez mačiek, mimo chodníka. Napokon všetko dobre dopadlo a ako čerešničku na torte sme si vychutnali umývanie ubolených nôh v tyrkysovo modrom potôčiku pod severnou stenou Triglavu, tam kde sa včera všetko začalo...
Účastníci: Juraj Velebír, Adela Galádová, Patrik Egyud, Katka Egyudová, Peter Pekár, Danka Zmeková, Marek Matejka, Róbert Kollár, Miroslav Benko
Text: Adela Galádová
Foto: Katka Kollárová, Peter Pekár, Danka Zmeková - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 10:20 Prečítané: 4651x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.