Zimné stretnutie SVTS - 7. - 9. 12. 2007
Tento decembrový víkend sme sa vybrali na zimné stretnutie SVTS na chatu pod Náružím v Západných Tatrách. Ja, Danka a Robo sme sa rozhodli trošku sa precvičiť prechádzkou na Žiarsku chatu.
Tak v piatok ráno sme nasadli do auta a vyrazili smerom k parkovisku pri ústí Žiarskej doliny, od ktorého vedie cesta až k Žiarskej chate. Robo mi pomohol s nalepením pásov na lyže a mohli sme šlapať. Cesta bola našťastie pokrytá súvislou vrstvou snehu už od začiatku. Asi po 20 min nám začalo pršať, dážď nás sprevádzal až skoro celkom hore. Kúsok pred chatou dážď vystriedal sneh. Výhľady na okolité vrchy sme si vôbec nevychutnali, lebo bola hmla, ktorá nám všetku krásu skryla, ale podarilo sa nám aspoň uvidieť krásny ľadopád. Na chate sme sa zdržali asi tak 20 min, dali si hrachovú polievku a išli dole. Lyžovanie dole bolo úplne v pohode, sneh bol utlačený tak sme boli za pár minút na parkovisku. V duchu som si rozmýšľala už nad Chatou pod Náružím, na ktorú sme mali ísť ďalší deň.
V piatok večer sa k nám pridali Katka, Ďuri, Adela a Gaško a tak sme po dlhej noci mohli v sobotu okolo jedenástej vyraziť na chatu. Autá sme odstavili pri Chate Ďumbier. Okolo nás nebol žiaden sneh iba blato a sychravo. Spýtali sme sa teda chatára či má vôbec zmysel brať so sebou lyže. Chatár nám povedal, že tak od jednej tretiny výstupu na chatu sa dá ísť na lyžiach. Robo s Dankou sa rozhodli ísť peši a my ostatní sme si priviazali lyže o batohy a hor sa v lyžiarkach do blata. Smerom hore aspoň mne ten ťažký náklad s nepodareným batohom ( absolútne nevhodným na skialp, čo som veľmi skoro zistila) dal poriadne zabrať. Dokonca sa mi podarilo aj do toho nádherného blata spadnúť. Keď som tých mojich lyží na chrbte mala akurát dosť objavil sa na chodníku sneh. Hoci ho nebolo veľa s veľkou radosťou sme si obuli skialpy a konečne vydýchli v pomyslení, že chatár mal pravdu. So stúpajúcou výškou sa objem snehu postupne zvyšoval a zasnežené stromy nám pripomínali, že je predsa len december. V pohode sme došlapali na chatu.
Po krátkom oddychu sme sa rozhodli ešte vystúpiť na Malú kopu. Našťastie sa aj počasie trochu polepšilo. Spoza nás sa vynárali obdivuhodné scenérie zasnežených kopcov a po pár minútach nás prekvapil nádherný západ slnka na okolitých končiaroch. Bola to skutočne nádhera a my sme boli šťastní, že sme predsa len neostali na chate. Ako sme stúpali na malú kopu začalo sa pomaly stmievať a ja ako začínajúci skialpinista som začala rozmýšľať ako sa bude po tom ľadovom snehu lyžovať dole. Náladu mi trochu pokazil zlomený hrot na jednej lyžiarskej palici. Poviem vám, že večerné lyžovanie na upravenom svahu som zažila, ale lyžovanie s čelovkou do neznáma po zľadovatenom snehu ešte nie. Katka akoby vycítila moje obavy, tak navrhla že pôjde prvá a aby som sledovala jej stopu. Tak som sa potešila a s nádejou začala zlyžovávať dole k chate. Jediný problém bol, že po pár metroch som Katkinu stopu stratila na koľko som po pár metroch okúsila padanie a zdvíhanie sa v ľadovej škrupine snehu. Nebol to prvý pád ani posledný. Ako som zistila, Gaškovi sa rovnako darilo cvičiť pád a zdvih. Najlepšie na tom všetkom bolo, že sa mi nedarili ani robiť oblúčiky, po pár pokusoch, ktoré sa neskončili úspechom som to vzdala a už sa snažila robiť polopluhové oblúčiky. To už podstatne malo väčší efekt, a týmto novoobjaveným štýlom som zišla úplne dolu. Dnes si myslím, že keby tam neboli so mnou super kamaráti, ľudia na ktorých sa môže človek fakt kedykoľvek spoľahnúť tak by som si tam hore vyzula lyže a išla pekne dolu peši. Šťastná, že som to nakoniec zvládla som vkročila do rozpálenej chaty. Večer na chatu dorazili Patrik a Marek a spoločná zábava nenechala na seba dlho čakať.
Na druhý deň sme plánovali výstup na babky, ale po včerajšom utrpení na zľadovateľom snehu sme sa rozhodli len zostúpiť dole. Čo bolo tiež veľmi zaujímavé, lebo poznámka Patrika snažte sa vyhýbať ušľapanému snehu v strede chodníka, lebo ak nie tak sa z neho tak rýchlo nedostanete mi trochu zmrazil úsmev. Nič iné ako môj znovuobjavený štýl sa tam nedalo realizovať. Neďaleko partizánskeho bunkra sme si znova dali na chrbát dole a zliezli až pri autá.
Na záver sa chcem poďakovať Katke za ohromnú trpezlivosť, Gaškovi, že ma pri páde do toho krásneho snehu s mojim úplne nepraktickým batohom pomohol zdvihnúť, Robovi, že mi na jednom úseku ten môj "mech" zniesol dolu, Danke za jej obdivuhodnú pozitívnu náladu, a tiež ostatným členom tímu, že moc nefrflali keď na mňa sem tam museli dlhšie čakať.
Sľubujem na budúce to bude lepšie.
Účastníci: Katka Egyudová, Róbert Kollár, Danka Zmeková, Gašpar Fronc, Janka Ferenciová, Adela Galádová, Juraj Velebír, Marek Matejka, Patrik Egyud
Text: Janka Ferenciová
Foto: Katka Egyudová, Gašpar Fronc, Róbert Kollár - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 10:30 Prečítané: 4284x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.