3. zimné stretnutie a bivak na Zobore – 27.1.2007
Náš spolok, ako isto viete, vlastne vznikol na vrchole Zobora počas zimy a od jeho založenia každoročne sa jeho členovia snažia pripomínať si túto udalosť prežitím jednej zimnej noci táborením na týchto „historických“ miestach.
Vždy, keď sa človek ocitne sám v noci v horách, chtiac - nechtiac vníma túto chvíľu intenzívnejšie, ako hociktorú dennú túru. Noc má, totiž v sebe zvláštne čaro, možno klam, ktorý núti našu dušu, aby nechala fantázii pootvorené dvierka a aby si človek mohol sám dokresliť to, čo okolo seba matne vidí v šere plnom tieňov a zvukov. Vybrali ste sa niekedy v noci do hôr? Je to úžasný pocit. Teda, aspoň pre mňa je. Hlavne v zime, keď ani tma nie je pravou tmou vďaka snehu a stromom bez lístia.
Počas tejto mimoriadne teplej zimy bolo v Nitre tých nocí, kedy by sa dalo vyraziť na nočnú túru zasneženou krajinou, ako šafranu, a preto som sa potešil, keď koncom posledného januárového týždňa začalo aj u nás mierne mrznúť a Tribeč zbelel od snehu .
Tak sme sa nechali zlákať „priaznivým" počasím a vyrazili sme aj s plnou výbavou na vrchol Zobora(588m).
Ja, som si predsavzal, že budem výnimočne presný, a na miesto stretnutia sa dostavím včas. V „bejskempe" na Šindolke som zhodnotil situáciu tak, že najlepšie bude vyniesť materiál v expedičnom sude, čo sa ukázalo ako veľmi praktické riešenie, keďže neskôr v noci snežilo a fúkal silný vietor a bolo kam schovať veci.
Stojím si teda pod „liečebákom", na chrbte asi štyridsať kíl, a ... nikto neprichádza. Tak som sa za mierneho súmraku vydal na cestu sólo. Cestou som stretával ľudí vracajúcich sa zo sánkovačky na somárskej lúke „Tri duby" a v duchu som sa vytešoval z udivených pohľadov okoloidúcich, lebo s tým sudom na chrbte som musel pôsobiť, ako šerpa niekde v Nepále. Dokonca nejaká pani ma oslovila: pán horský vodca, je tam hore otvorený bufet? Asi tam nesiete tovar, že? Na troch duboch som už stretával posledných turistov, chvíľu sme sa porozprávali a hore som už išiel len sám.
Postupne v polotme vystupujem na vrchol a s problémami si skladám náklad z pliec. Nechce sa mi ešte pripravovať nocľah, tak čučím z vrcholu po krajine. Je polooblačno a mesiac svieti dosť silno, aj keď nie je spln. Keďže dosť nepríjemne fúka, hľadám tichšie miesto v niekdajšom hradisku, tesne pod vrcholom, kde obvykle budujeme náš tábor. Stále nikto - nikde, tak tam len tak postávam a vnímam samotu a ticho nočného lesa. Po chvíli počujem nejaké hlasy z vrcholu, ale až po ďalších desiatich minútach sa z lesa vynárajú svetielka čeloviek a za nimi sa blížia Patrik s Katkou, Marek, Danka a ostatní. Po nich prichádza Gašpar, Miloš, Dušan Myslivec, Andrej Zaujec. František s Mirom a ďalší.
Postupne sa nás pri hrejúcom ohni zišlo trinásť. Varili sme litre vína, opekali všetko, čo bolo po ruke a rozoberali tie naše „šialenosti" a mudrovalííí.
Popri tom sa podarilo vysielačkové spojenie s Peťom Meňhartom, ktorý kvôli slabému signálu na Hviezdoslavke tuhol od vetra rovnako ako my. Takto nám v družnej debate ubehol čas a zrazu bolo po polnoci. Dievčatá sa preventívne rozlúčili a odchádzajú domov aj s niektorými „mekkýšmi". Ešte vybudovať snehové valy okolo stanov, aby sa zmiernili nápory vetra a pomaly sa ukladáme - my, siedmi pozostalí drsniaci do spacákov. Je poriadna kosa, akoby príroda rozpoznala votrelcov a chcela im trochu nakopať prdel. Ale po niekoľkých minútach v spacáku sa telo vystužené slušnými dávkami „vareného" rozohrieva a začínam sa cítiť celkom dobre. Vďaka vetru mám v mojom „tescostane" prievan, takže tam nie je taká nechutná vlhkosť, ako zvyčajne pri zimných stanovačkách. Zrazu mi zapípal mobil a ajhľa - Bolty. Je v Poprade a nemohol prísť. Predstiera, ako ho to veľmi mrzí. Vždy to bol môj obľúbený herec...(hehehe pozn. autora) tak sme si vymenili pár smsiek. Potom sa už oddávam spánku.
Ráno sa budíme zasnežení až okolo ôsmej a rozdúchavame zvyšky pahreby. To balenie na druhý deň v mraze je vždy také „príjemné". A ktorý trápny debil sem vyniesol ten sud...? Ešte upratať matku prírodu a hajde domov. Rozlúčka je rýchla, každý už chce teplo, sucho, sprchu a civilizáciu. Bože, ale sme mäkkí! Tak zas o rok, ak ešte bude niekedy zima.
Text: Miroslav Kučera
Foto: Patrik Egyud - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 9:05 Prečítané: 4482x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.