Skialpinistická tradícia v Malej Fatre - 16.-17.2.2008
... "Toto snáď nikdy neskončí", povedal si Mirko, keď dolepil ďaší rad kachličiek na stenu oddeľujúcu kuchyňu od kúpeľne jednoizbového polorozbitého bytu na štvrtom poschodí niekde uprostred martinského sídliska Ľadoveň.
Byt patril kedysi jeho otcovi a po niekoľkých generáciách nájomníkov bol už takmer "vybývaný", preto sa jeho majiteľ rozhodol, že ho vlastnoručne zrekonštruuje, tak víkend čo víkend dochádzal z Nitry do svojho rodného mesta počas neskorej jesene a väčšej časti zimy a búral a staval, lepil maľoval...popri tom smutne hľadel ako väzeň z okna svojej cely na protiľahlé zasnežené vrcholky hrebeňa Malej Fatry a znovu a znovu sa zmieroval s tým, že tento víkend zas dostane prednosť makačka pred tak vzácnou zimnou túrou na skialpoch...
Zazvonil mobil a na jeho displeji sa objavilo pre našinca vždy ťažko vysloviteľné meno "Együd Patrik". Konečne! Povedal si vduchu galejník a šeď nekonečnej yporovej mizérie začala ustupovať. Vytrácala sa aj ďalej, keď sa v telefóne ozvalo: "Mirko, no čo je s tebou?" Chlape!
Kde ste? spýtal sa Mirko, radšej si nepripúšťal nádeje na to, že by mohol na pár hodín vypadnúť od tej monotónnej driny, veď mal pred sebou ešte toľko dokončovačiek... " Vchádzame do Martina" ozvalo sa na druhej strane a on vedel, že dnes už nič nenalepí, nič nenamontuje a bude rád ak vôbec oškriabe a namočí náradie aby mu na ňom neprischol kléber. Práve totiž prišiel deň "D" do Martina sa rúti nihosácke komando, na robotu sa sere, ide sa na túru, ide sa na Chleb!
Balenie vecí bolo rýchle. Po krátkom zhodnotení odvedených stavebných prác si Mirko zo svojho pikapu prehádzal výstroj do Adelinej A - štvorky a pätica našich dobrodruhov vyrazila cez Sučany smerom na Zajacovú, kde začína skialpový raj pod fatranskými končiarmi. V nastávajúcom večere si skupinka odvážlivcov nahádzala na seba všetko potrebné a vyrazila smerom ku chate pod Chlebom. Po ceste nahor, už vo svetle čeloviek krátili si cestu vzájomnými debatami o všeličom možnom i nemožnom, o tom, čo zažili, o rôznych vedeckých poznatkoch z oblasti paranormálnych javov až do chvíle, keď všetkým začal dochádzať dych a nachvíľu zmĺkli. Mirko šiel hodnú chvíľu prvý, robilo mu dobre, keď cítil ako zo svojho organizmu vytesňuje prach vdychovaný počas posledných dní, ale tiež všetok stres nahromadený vďaka tomu, čo nazývame realita. Užíval si tieto chvíle. Po ceste sa skupina roztrhala a keď Miro naplno schuti šliapajúci temným lesom začul tesne za sebou dýchajúcu, no sviežu tehotnú Adelu, prišlo mu na um ako súdruhovia v NDR zneužívali tehotenstvo svojich atlétiek pre lepšie výkony... "Ono to asi fakt funguje" pomyslel si a jeho ďalšie úvahy rozptýlil príchod na chatu.
V chate vládla domáca družná atmosféra. Základ posádky tvorila nejaká veselá cháska z Bratislavy a v jej strede sa bavil sympaťák tmavší ostatných. Keď sa naši hrdinovia vydýchali a ubytovali, postupne sa infiltrovali do baviacej sa skupiny aby zistili, že onen počerný je azerbajdžanec a je tu so svojimi kolegami z nejakej banky. O chvíľu už pretekala družba v rusko-anglickom slangu, objavila sa gitara. To už sa prostredie aj s ľuďmi začalo Mirkovi trošíčku zlievať, zlieval sa Roberto s Patrikom, Katka so svojou perfektnou ruštinou, Adela, tá si šla dúfam ľahnúť, skrátka, skončilo to výmenou telefónnych čísel niekedy okolo tretej. "Fasa, kontakt v Azerbajdžane, to sa hodí, pomyslel si Mirko a konečne si šiel ľahnúť.
Ráno sa naplnili včerajšie Katkine sci-fi o malých kremíkových bytostiach v hlave, ktoré sa spomínali v rámci srandy cestou na chatu. Ráno z toho bola realita ako hrom. A ešte tie malé krysy idú po opilcoch!
Naši bojovníci sa pozviechali z postelí a spomenuli si na to, prečo sem prišli. To už mali za sebou, tak ešte nejaké športové výkony aby sa nepovedalo. Po rannej toalete a raňajkách sa vydali v krásnom slnečnom počasí cez Snilovské sedlo na Veľký Kriváň. Mirko sa snažil presvedčiť sám seba, že tá bolesť hlavy a závrate je vítaný tréning na potláčanie výškovej choroby. Márne. Po asi pol hodine sa však telesný stav vďaka vynaloženej námahe začal podivuhodne rýchlo vracať do normálu a zjazd z Veľkého Kriváňa bol už nie len telesnou ale aj duševnou záležitosťou. Po dlhej dobe skvelá lyžovačka v čerstvom prašane! Tak sa ku Kriváňu pridal ešte Chleb. Zase nalepiť pásy a šliapať v ústrety kamenistému vrcholu sľubujúcemu ďalší adrenalínový zjazd. Ten viedol juhovýchodnou stranou z vrcholu pomedzi skalné bralá až ku chate. Štyria naši sa tadiaľ vybrali, len Mirko sa nechal zlákať rovnou lúkou na západnej strane a ukrátil sa o zážitok...
"Ždu Tebja" povedal azerbajdžanec a posledný raz podal Mirovi ruku. To už v teple chaty pri balení a lúčení. "Ždi meňa i ja vernus, paká" povedal Miro pri pohľade na hromadu vypitých fliaš azerbajdžanskej vodky. Nešlo mu do hlavy ako môžu v Azerbajdžane vyrábať takýto -O-H materiál a ešte ho aj piť a zajedať bravčovinou. Hm, zvláštne ale potešiteľné.
Po nejakom jedle sa naši vydali na posledný zjazd od chaty pod Chlebom až dolu k autám na Zajacovú. Táto časť, vedúca členitými pásmi zjazdoviek a lúčkami vysypanými slušnou dávkou prachového snehu bola najkrajším úsekom celej trasy. Všetci si ju užívali a vychutnávali si posledné stovky metrov až do konca. Len Roberto trochu šomral na svoju neistotu v hlbokom snehu, ale nebolo to také hrozné.
Po dojazde k autám každému prepne na režim "Zbaľ sa a padajme, nech sme čím skôr doma", tak je to zakaždým. Akurát sa ešte stojí na jedlo a to je taká rozlúčka s tým krajom kde človek bol. Rozlúčka našej skupiny nastala zas pred panelákom na Šípošovej 7 Martin-Ľadoveň. Adela sa odponáhľala na Bratislavu ako prvá a zvyšok vysadil Mirka s vecami tam, kde ho pred necelým dňom nakladali. V šedivom jednoizbovom byte naňho čakali vedro, kelňa, špachtľa a monterky...
Účastníci: Miroslav Kučera, Adela Galádová, Katka Egyudová, Patrik Egyud, Róbert Kollár
Text: Miroslav Kučera
Foto: Patrik Egyud - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 10:53 Prečítané: 4582x Hodnotenie: 1 (hodnotené 1x) |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.