Kurz cvičiteľov STVS - Chata pri Zelenom plese 8-11.2.2007 (zimná časť)
Keď sa povie "cvičiteľ VhT" tak každý si vybaví teoreticky a najmä prakticky fundovaného horského vlka, ktorý nemá problém uviazať najrôznejšie uzly po tme v rukaviciach vo fujavici, zachrániť vás z ľadovcovej trhliny, či zlaniť s vami zo skalnej steny, vymenovať bez problémov okolité skalné štíty, sedlá či doliny z akejkoľvek kúta Tatier, poznať zákony a predpisy o ochrane prírody, vyliezť aspoň štvorkový skalný terén, "vybúchať" s cepínom ľadopád, z rukáva vysypať čísla leteckej záchrannej či horskej služby, s chladnou hlavou podať prvú pomoc...áno aj o tomto všetkom bol kurz cvičiteľov SVTS, ktorý sa konal v nádhernom prostredí Doliny Zeleného plesa na Brnči.
Z Nitry vo štvrtok popoludní vyrazili traja odvážni adepti plní odhodlania a snahy získať takúto kvalifikáciu. Len keby ste niektorých videli večer predtým - roztrasený ako „Štartka" a odvaha na hony vzdialená... Po pár hodinách jazdy vystupujeme ja, Patrik a Roberto na zastávke Biela Voda. Postupne sa tam stretávame aj s ostatnými a niektorí „pešibusom" a niektorí na skialpoch sa vydávame hore dolinou za teplom chaty. Obúvam tiež lyžiarky a šliapem na mojich „garnížach" za ostatnými. Batoh (samozrejme mal som ho najväčší zo všetkých - po tejto skúsenosti si nenosím na každý deň kopec tričiek, slipov a rolákov :-) ) ťaží a mám chuť ho už už šmariť do potoka, ale v diaľke konečne zahliadnem svetlá našej chalúpky, ktorá sa stane našim domovom na najbližšie 3 dni. Vchádzame dnu a chôdzou v lyžiarkach pripomínajúcich Pinnochia sa blížime k pultu a hasíme smäd zlatým mokom. Zložíme sa na izby, hodíme večeru, ktorú opäť spláchneme pivkom a poďho ešte v ten deň školiť sa v prvej pomoci. Paľko Toma, skúsený to lekár horskej služby nám v suteréne chaty vtĺka do hlavy najnovšie poznatky medicíny.
V piatok ráno vstávame okolo siedmej. Balíme veci: smer - spodný prah Medenej kotliny s ľadopádom. Na mieste obliekame úväzy, chytáme cepíny a pozeráme na ľadovú glazúru. Kosťom vyslaný prieskumník Patrik vyrazil ako prvý, keď zrazu sa pod nim uvoľnila menšia dosková lavína. Ustál to, postupujeme za ním aj ostatní, keď sa zrazu pod nami prepadla časť snehu a objavila obrovská diera, v ktorej by sa dalo slušne bývať. Diera predstavuje časť tunela, ktorý sa v dĺžke viac ako 10 metrov stáča popod sneh a končí nevedno kde. Niektorí si zvečníme fotákmi túto nevídanú kuriozitku, opúšťame ľad a presúvame sa radšej na menší vedľajší, nachádzajúci sa vpravo v skalnom žľabe. Kosťo mi podáva ľadovcovú skruktu, ja vycvakávam z úvazu ďalšiu a budujem štand. Podarilo sa, šróby držia, veď sme ich pekne metodicky navŕtali podľa vzoru Kosťa. Albín ťahá lano a ja ho istím cez polovičný lodný uzol a HMS karabínu. Mizne v žľabe a po chvíli dostávame signál, že lano je zafixované a môžeme liezť. Obúvame mačky, uväzujeme prusíky a niektorí bez ujmy, iní pádmi poudieraní o skalu a ľad sa jeden po druhom dostávame hore na štand k Albínovi. Krútime neveriacky hlavou...5 istiacich bodov, z toho 4 cepíny. "to by udržalo aj vola" smeje sa Albín. Nuž záchranár ako on vie, čo je to poriadny štand. Po chvíli zlaňujeme dole.
Počasie ešte drží, tak padá rozhodnutie, že zídeme do blízkosti chaty k veľkému balvanu, kde si opakujeme záchranu z ľadovcovej trhliny. Zisťujeme, že tiblocky a kladky sú dobrý vynález a oplatí sa mať ich vždy so sebou. Postupne sa vystriedame v záchrane všetci a v pomerne hustom snežení sa vraciame na chatu. Z 900 m steny Malého Kežmarského štítu padajú menšie prachové lavínky. V stene sú dokonca nalezení aj českí hororolezci. Ich postup je však pomerne pomalý a od rána tomu asi veľa nedali... Večer v teple chaty si ešte precvičujeme získané praktické zručnosti, dáme večeru, a pri pive debatíme do neskorých večerných hodín. Albín nám ešte dáva lekciu "albinizmu". Čo to je? "Ak sa v horách niečo stane a nedokážete pomôcť - nepomáhajte. Vyhovorte sa, ze vám prislo zle, že ste odpadli a pod. - mate skrátka alibi a nemôžu vás stíhať za to, že ste nevedeli, resp. neposkytli prvú pomoc" vysvetľuje Albín aj s praktickými ukážkami. Dávno sme sa tak nenasmiali...
V sobotu vstávame opäť okolo siedmej. Vonku je nádherne, takže hneď po raňajkách sa vydávame prahom do Červenej dolinky. Lavínový výcvik v podaní Kosťa a Paľa Tomu nám zahrieva nielen hlavy. Kopeme lopatami sondu, snehový záhrab, sondujeme... slniečko je už vysoko a tiež pekne pripeká. Niektorí sa "hrajú" s pípsami. Zahrabávame ich do snehu a následne ich iní hľadajú. Vskutku dobrý vynález modernej elektrotechniky a ak ste v horách s kamošom, máte po vašom zasypaní lavínou oveľa väčšiu šancu na prežitie, ale samozrejme len pod podmienkou, že pipsa má aj on :-). Nakoniec sa všetci zhromaždíme k vykopanej sonde a Kosťo vysvetľuje princípy jednotlivých vrstiev. Miro vrstvy zaťaží lyžami a po jeho skoku sa uvoľňuje vrchná vrstva. Samozrejme aj Mirom. Jeho poloha po páde bola nelichotivá, nohou vykrútená ako paragraf, ale našťastie bol v poriadku.
Popoludní sa presúvame do chaty a "testujeme sa". Čaká nás papier s vyše 40timi otázkami. Potíme sa z hláv sa nám poriadne dymí... Po ich vyhodnotení sa presúvame na praktickú časť skúšky. Každý si ťahá 3 otázky. Vtedy sa ukazuje ako sa kto pripravoval. Po preskúšaní nás všetkých sa presúvame do suterénu, kde sa dozvedáme, že sme skúšky zvládli a stávame sa cvičiteľmi VhT III. triedy. Inštruktori nám blahoželajú a odovzdávajú kvalifikačné preukazy. Večer riadne oslavujeme. V nedeľu už len raňajky, zlyžujeme až k autu na Bielu vodu, posledné stisky rúk, lúčenie a opäť domov do civilizácie...
Na záver vyslovujeme veľké "ďakujem" Palkovi Tomovi, Petrovi Kostelanskému a Albínovi Michalicovi za všetok ten čas i ochotu a trpezlivosť s akou sa nám venovali.
Účastníci: Patrik Egyud, Martin Boltižiar, Róbert Kollár
Text: Martin Boltižiar
Foto: Patrik Egyud, Miroslav Šurín - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 9:07 Prečítané: 4524x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.