NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

SVTS

Festival Vysoké Hory Nitra

12. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 4.11.2017 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK
Kategórie: Kronika

Expedícia LOST FREEDOM – 31.7.-3.9.2006

Po oznámení definitívneho konca existencie jedného slobodného muža, začala sa kuloármi nášho spolku šíriť správa, že by sme sa mali, medzi nami chlapmi, zmieriť so stratou slobody nášho predsedu a ako ináč, ak nie v našom najvyššom pohorí. Koncom augusta sa začal formovať plán expedície. Termín: prvý septembrový víkend.

Vo finále sme zostali traja: Patrik, Marek a ja. Skupina malá počtom, avšak bohatá na osobnosti slovenského VHT.

Náš plán zahŕňal okrem pôžitkov z dobýjania sediel a vrcholov oboch Studených dolín predovšetkým stretnutie s chlapcami z potápačského spolku MODRÁ ZÓNA z Nitry, ktorí sa po dvoch rokoch vrátili do okolia Téryho chaty, aby vyčistili dno priľahlých plies od neporiadku po turistoch a pozostatkov energetických zariadení chaty. Treba spomenúť, že srdcom potápačskej „brigády" bol náš kamarát a člen Peter Meňhart, ktorého sme chceli pristihnúť pri čine.

Vyrazili sme vo štvrtok poobede s tradičným asi dvojhodinovým meškaním, takže z Hrebienku sme začali stúpať za súmraku. Zo súmraku sa stala noc povzbudená silnejúcim dažďom a vetrom. Nepomohla ani naša solídna výstroj, na Zbojníčku sme dorazili dosť premočení, najmä od nôh. V už spiacej chate sme sa ako-tak dali do poriadku chlipli z domácej a strávili sme prvú noc.

Ráno bolo kruté. Naše veci na vyhasínajúcej peci neuschli a v topánkach sme mali ako v Rojkovských močarinách. V tom asi Marek dostal super nápad, keď zbadal kôpku starých novín na pulte. Natlačili sme noviny do mokrej obuvi a po pol hodine sme nechceli veriť vlastným receptorom vlhkosti... trekingy boli takmer suché. Keby bolo viac novín, tak by sme ich vysušili úplne, ale výsledok v kombinácii s Marekovými suchými ponožkami bol aj tak viac ako uspokojivý. Po raňajkách a zbalení vecí sme sa vydali smerom k Javorovému štítu, na ktorý sme pôvodne plánovali vystúpiť. Počasie nám bohužiaľ pripravilo nemilé prekvapenie, keď už po ceste do sedla sa nám nepozdával ten čudný mix roztápajúceho sa a znova mrznúceho snehu s blatom a suťou pod ním. V sedle sme stretli troch horolezcov z východu, ktorí hutorili, že na skale je to bez mačiek o život, čo aj bolo na prvý pohľad zrejmé. To znamenalo zmenu trasy a dosť vážnu. Ja som ešte zliezol pár metrov na druhú stranu sedla a chcel som to zachrániť traverzom na chodník zo Sedielka do Zadnej Javorovej doliny, ale vratno-otočný pohyb dvoch hláv nado mnou ma utvrdil, že som prehlasovaný. Tak sme to otočili cez Streleckú vežu späť na Zbojníčku kde sme si ráno odhlásili ubytovanie a keďže bol piatok tak nám zostali len fleky na zemi. To nás však nemohlo rozladiť, šli sme predsa za dobrodružstvom. Keďže sme sa vrátili skôr ako bol plánovaný príchod na Térynu a boli sme rozladení z neúspechu, po zjedení v prírode uvarenej horolezeckej stravy(Tesco never more) si to odniesli miestne zásoby piva a v neskorších nočných hodinách sme ich striedavo chodili vracať späť prírode prekračujúc pri tom rôzne spiace a pindajúce siluety v jedálni na zemi.

Prišlo sobotné ráno a vylepšilo sa aj počasie a čo bolo najlepšie naše veci boli dokonale suché a napriek búrlivejšej noci sme boli svieži a pripravení prebiť sa konečne do Malej studenej doliny za naším cieľom. Tu svoje rozprávanie preruším a zo zainteresovaným známych dôvodov sa presuniem až na úpätie zasneženej Širokej veže. Tú sme si vyliezli ako náplasť na nezdolaný Javorák. Na vrchole bolo celkom fajn počasie, urobili sme si pár pekných fotiek a podali hlásenie domov. Vrzg-vrzg-vrzg a zrazu stojíme nad Térynou na rázcestí od Sedielka. Pomaly sa plížime a očami hľadáme našich „žabích mužov" o ktorých nám už referovali oproti idúci turisti. Najprv sme nechceli veriť vlastným očiam: Meňhart - abstinent s fľašou Demänovky v ruke nalieva a netají emócie z príjemného prekvapenia. Asi nás má rád. Najprv sme si nechali naliať, potom si už nalievame sami, ani my netajíme emócie z ľahko nadobudnutej Demänovky. Oddychujeme a varíme. Pohľadom sa kocháme na zanárajúcich sa a vynárajúcich sa potápačov a pomaly nás premáha svedomie, že by sme aj my mali prispieť k čistote Tatier a nie sa len pozerať na chlapcov. Zatiaľ však nebolo s čím pomáhať, nakoľko vylovili len drobnosti z plastov a doklady nejakého Čecha z osemdesiatych rokov. Keď sa potápači presunuli do spodného plesa, tam prišli naše chvíle. Z nečakane bahnistej a smradľavej vody vylovili nejaký uzemňovací vodič a kábel z bývalej elektrostanice, ktorý bol zrejme strhnutý aj s časťami konštrukcie topiacimi sa snehmi a ponechaný bez záujmu zodpovedných. Keď sme to však dovliekli na Térynu, zdalo sa mi, že chatár už má v hlave plán, čo s ťažkým medeným káblom... Naša pomoc však bola zdokumentovaná a vďaka tejto „slabej chvíľke" sme sa dostali do rôznych článkov v časopisoch a dokonca aj do filmu, ktorý bol premietnutý na festivale Vysoké hory Nitra a ktorý dodnes nemám. (Peťko!)

Po tradičnej trápnej hádke s p.Jílekom sme pre dobro kolektívu odstúpili od úmyslu prenocovať vonku a uložili sme sa za dojednaný slušný peniaz v nekúrenom prízemí. Večer sme strávili s potápačmi v družnej debate. Sú to fakt super chalani, skromní, priateľskí borci.

Nedeľa ráno. Vstávame a s Marekom sa rozhodujeme, že si ešte vybehneme Baranie sedlo. Patrik by už bol najradšej doma, tlačia ho svadobné prípravy. Tak sme trochu mákli a za jeden a pol hodiny vyrážame dolu ale, aj s 15 kg ťažkými potápačskými závažiami, ktoré znesieme na Hrebienok ako náš skutočný príspevok k akcii Čisté Tatry - veď naše batohy vážili cez 30 kg. Týmto považujeme vypitú Demänovku za splatenú. Tempo zostupu nás vzájomne s Patrikom vyhecovalo až do klusu a na Hrebienok sme šprintovali ako keby sme na chrbte mali cyklistické päťlitráky. Marek je nad naším testosterónovým výbuchom v neskrývaných rozpakoch. Tie v krčme čoskoro pominú a po lapení dychu vycucneme po pive a nakladáme sa do auta. Pri unimobunke horských nosičov sa konečne zbavujeme našich pätnásťkilových „kamarátov", potápačom odkazujeme pár priateľských vulgarizmov a fičíme tam, odkiaľ sme pred tromi dňami prišli - do našej starobylej Nitry.

Zase sme prežili jeden krásny tatranský víkend a čestne sme sa rozlúčili so slobodou nášho priateľa Patrika, ktorý sa o tri týždne oženil...

Účastníci: Patrik Egyud, Marek Matejka, Miroslav Kučera, Peter Meňhart (za potápačov)

Text: Miroslav Kučera
Foto: Peter Meňhart, Miroslav Kučera, Patrik Egyud - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU


print Formát pre tisk

Komentáre rss


Neboli pridané žiadne komentáre.