Môj prvý zážitok na skialpoch - 11.2.2007
Hurá, je to tu! Zavolal mi Marek, či by som nešla vyskúšať niečo nové. To, o čom všetci milí NIHOS-áci rozprávajú, ospevujú, občas aj zanadávajú, ale vždy s iskričkami v očiach. „Mám možnosť vyskúšať lyže so špeciálnym viazaním a chlpatými pásmi“, hútalo mi hlavou.. Uff, to bude paráda. ...už si len všetky tieto čarovné pomôcky zohnať. Našťastie máme v našom klube ochotných chlapcov a čochvíľa bola celá výstroj pobalená na aute a už sme aj vyrážali, smer Krahule.
...prvé obúvanie sa do „o dve čísla väčších lyžiarok" bolo fajn. Všetko vyzeralo tak jednoducho. Nalepili sme pásy, lyže dali na chrbát a vybrali sa pod kopec. Keď sa mi po piatich minútach podarilo nasadiť lyžiarky do lyží a smerovala som sa na lanovku, Gažko s Marekom ma trošku vysmiali. Vraj načo sú nám pásy? Tak som nahodila mexický dvojprstý úsmev a začala šlapať hore kopcom ešte stále neveriac, že to pôjde. Avšak každým krokom som bola vyššie a vyššie. Radosti nebolo konca kraja. Keď som sa po prvých odskúšaných metoch obzrela na svah zistila som, že nie som jediná, ktorej toto jednoduché zdolávanie kopca na lyžiach nešlo do hlavy.
Na vrchol sme došli pomerne rýchlo a pomaly sme sa vybrali do vedľajšieho strediska - na Skalku. /Tým pomaly myslím naozaj pomaly, lebo rovnováhu na lyžiach som nevedela udržať a tak som ju kompenzovala početnými pádmi./ Celou cestou chlapci tento môj prvý zážitok samozrejme zvečňovali Gažkovým didžitálom a najväčšiu radosť som mala, keď sme jemným briežkom smerom hore dokázali predbehnúť skúsených bežkárov. Moja radosť bola obrovská. Takto sme postretali rôznych milovníkov zimných športov, avšak na „čarovných" skialpoch sme boli len my traja.
Keď sme sa vrátili zo skialp túry, bolo načase vyskúšať si aj lyžovanie /a tým pádom pospomínať na 18 rokov staré pohyby/. Ako tak sadám na štvormiestnu lanovku, prisadli si ku mne dvaja mladí spolusediaci. Ja, ako horlivá NIHOS-áčka som si samozrejme neodpustila windstopperku s týmto logom. Junáci si to samozrejme všimli a obdivu z ich strany nebolo konca kraja. A ja som len nemysliac na zadné kolieska skromne pritakávala na všetko, čo si mysleli, že musím na lyžiach ovládať. Horšie už bolo, keď som /úspešne!/ zosadla z lanovky a obdivovatelia ma chceli vidieť „v akcii". Nezostávalo mi iné, len sa jemne vyhovoriť na náročný lyžiarsky deň a chuť načerpať trocha energie zo slniečka na vrchole, ktoré našťastie inde nesvietilo. A keď už boli sliediči v bezpečnej vzdialenosti, jemným pluhom som sa spustila z toho „ozrutného" kopca. No veru, 18 rokov je riadny čas na zabudnutie. A tak som sa trápila ešte zo dve hodiny, až kým vedúci zájazdu nezavelil „Odchod!" Priznám sa, aj som sa už potešila. Na prvý deň bolo toho až-až.
Text: Danka Zmeková
Foto: Gašpar Fronc - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 9:09 Prečítané: 4217x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.