Záver skialpovej sezóny na Ďumbieri - 12.-13.4.2008

Celkom dobre si pamätám na deň, keď som sa prvýkrát postavila na lyže, na ktorých boli zdola prilepené „akési čudné chlpaté pásy“. Začala som na nich šliapať hore kopcom a ono to šlo - na prekvapenie moje i okolitých lyžiarov, pozvoľna postávajúcich v rade na vlek.

Bol to skvelý pocit, ktorý som mohla zažiť len vďaka kamarátom, ochotných mi túto výstroj požičať. Takýmto požičovným spôsobom som fungovala asi rok. Príležitostné skialpovanie na požičanom materiáli však bolo značne namáhavé nielen na fyzičku, ale i psychiku. Lyže pridlhé, viazanie priťažké, lyžiarky priveľké a pásy priúzke. ...alebo žeby to boli len výhovorky začínajúceho skialpinistu? (Chcela by som sa však ešte raz za tieto možnosti poďakovať. Komu inému, Tebe majore ;o).)! Čím viackrát však človek ide do oblastí, kde sa bežný lyžiar nedostane a čím viac sa vytrápi v strmých žľaboch, či vidí panorámy, o ktorých sa mu dovtedy len snívalo, tým viac a častejšie ho to na vrcholy končiarov láka. A práve to ma motivovalo ku kúpe nových - vlastných skialpov. Tento „veľký" krok sa mi podaril začiatkom apríla tohto roku. Dosť som sa obávala, či budem mať ešte možnosť počas končiacej sezóny vyskúšať si ich, ale tá sa vyskytla hneď v prvý víkend. Patrik s Katkou ma aj s Robertom zobrali do Nízkych Tatier. Na oslavu mojej novej výstroje som si mohla vybrať, kam pôjdeme. Rozhodla som sa pre Ďumbier. V sobotu večer sme vyrazili, smer Trangoška. Tam sa nám však ubytovanie zohnať nepodarilo, tak sme sa v nočných hodinách vybrali na Štefánikovu chatu. Niektorí úplne v pohode, ja plná očakávania, ako to na novom pôjde. Cestu sme (až na zažívacie problémy spôsobené nevhodnou kombináciou „pumpových" potravín) zvládli a dorazili sme na polospiacu studenú chatu. Zjedli sme, čo bolo v batohoch a išli sa pridať k spiacej väčšine. Ráno nás zobudilo krásne svietiace slniečko, ktorému sme nedokázali dlho vzdorovať a išli sme do seba natlačiť raňajky. Po rýchlom zbalení sme sa vybrali rovno na Ďumbier. Krásny, zaliaty slnkom, ktoré nás pri šliapaní riadne oslepovalo. A možno aj vďaka tomu sme sa ocitli na vrchole, ani nevidieť. (A to bez akýchkoľvek komplikácií - veď nové pásy sú nové pásy.) Po načerpaní síl na vrchole sme sa spustili najkratšou cestou dolu. Roztopený sneh, do ktorého sme sa jemne zabárali sa striedal so zamrznutým, takže zjazd bol pre mňa v nových lyžiarkach, ktoré ma všade omínali dosť náročný. Nebolo to však až také zlé, keďže cestou domov sme stihli ešte aj kultúrnu vložku - návštevu prírodovedného múzea v Banskej Bystrici, z ktorej mal najväčšiu radosť bezpochyby náš Patrik.

Účastníci: Danka Zmeková, Katka Egyudová, Róbert Kollár, Patrik Egyud

Text: Danka Zmeková

Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: