Chata na Burdeli - 29. 3. - 1. 4. 2007
Môj prvý skialpový víkend alias snowboardistka na skialpoch :-)
Zažila som môj prvý skialpový, adrenalínový víkend s mojimi kamarátmi z Nihos-u. Začalo sa to v piatok...skialpy som si požičala u Gálfyho a potom nastúpila na autobus do Tatranskej Javoriny. Keďže väčšina dorazila už vo štvrtok (29.3.) večer a ďalšia várka odchádzali z Nitry až o 16.00hod., ja som sa z Bratislavy vybrala vlakom, autobusom a potom peši, resp. na skialpoch sama lesom od Tatranskej Javoriny, cez horáreň Pod Muráňom, až ku chate na Burdeli.
Mladej horárky som sa spýtala na medvede. Vraj sú všade okolo nás, ale hladné nie sú, lebo si už vedia z pod snehu nájsť potravu. Ukľudnila ma, že ma budú počuť a aj vidieť, ale na mňa nezaútočia. :-) Tak odhodlaná a „ukľudnená", som sa vybrala na dvojhodinovú cestu na skialpoch. Po 200 metroch som narazila na medvedie stopy. Začala som si pískať a dôkladnejšie sa obzerať po okolí. Ako som sa tak obzerala a vykračovala na lyžiach, zrazu som sa zľakla mojej vlastnej vysunutej lyži. :-) Vtedy som fakt pochopila, že sa naozaj bojím! Tak som si povedala, že piť budem až pri studničke, čo je cca 10 minút od chaty. Tak som sa neflákala, ale začala som rezko šľapať.. :-) Chalani mi prišli naproti. Privítali ma ohromným ručaním, lebo ma chceli naplašiť. No, nepodarilo sa im to, lebo som ich farebné bundy videla už z diaľky. Ani si neviete predstaviť, aký kameň mi padol zo srdca, keď som videla Ďura, Martina a Patrika!
Na druhý deň sme vyrazili cez Kopské sedlo na Brnču. Bol nádherný slnečný deň. Hore to ako-tak šlo, i keď v polovici žľabu sa mi odopla lyža a radšej som si ich dala na ruksak a vyšla som hore pešo. Zo žľabu som tiež zliezla pešo. Na boarde by som si to fakt vychutnala, no lyžovať neviem, tak som nechcela riskovať. Všetci ostatní išli hore pod vrchol Žeruchovej veže a strmým žľabom dolu na Brnču. Róbert dokonca na bežkách. Ja, s Dankou a s Andrejom, ktorý nás nechcel nechať baby samé, sme traverzovali popod nich. Moje nové nohavice dostali zabrať, lebo som nespočetnekrát padala a k Brnči som už išla na zadku. :-)
Na Brnči, celá rozochvená od adrenalínového zážitku, kedy som sa musela triafať pomedzi kosodreviny, ktoré ma vetvami riadne ošľahávali po tvári a následne lomcovali mojou krehkou stabilitou na lyžiach, som si ani nevedela poriadne vypýtať a odniesť tanier s gulášom. Andrej mi vraví:" Už máš pečiatku na pas?" Ja som sa spýtavo na neho pozrela, načo by som tu mala mať pas? A on na to:" To je taký zvyk na horských chatách, baby sa pečiatkujú na pás." Tak som si vyhrnula tričko, potiahla nižšie nohavice s termoprádlom a opečiatkoval mi pás. :-) Z gulášu som z toľkého nahromadeného adrenalínu ani veľa nevládala zjesť. Začala som pochybovať o ceste späť, či to vlastne vôbec zvládnem. Lebo sme prechádzali popod lavínové žľaby a s mojou neschopnosťou lyžovať som vedela, že to bude nadlho. Na terase sme posedávali, kecali so skialpinistami, snowboardistami, ktorí sa húfne vyrojili z Veľkej Zmrzlej doline a krásne prechádzali cez Fľašku. Po hodine a pol, asi tak okolo 16,00hod., sme sa vybrali na cestu späť. Celkom v pohode som došľapala pod Kopské sedlo, po ktorom sa mi absolútne nechcelo vyšľapať hore. Ale keďže sme s Andrejom zostali poslední a nemali sme na výber (žiadnu helikopotvoru sme si nerezervovali), pustili sme sa do výstupu. Počas stúpania som dostala inštruktáž, ako sa mám na lyžiach otáčať pri traverzovaní strmého svahu. Niekoľkokrát som si popadala a v takej strmine sa mi veruže ťažko vstávalo. Tak som si aj poležala na svahu, lebo mi to robilo dobre si aspoň chvíľku oddýchnuť. Andrej nelenil, zobral foťák a s veľkou radosťou odfotil môj vytŕčajúci zadok... :-) Po značných problémoch a hlavne upadajúcej energie, som asi 10m pod vrcholom tak spadla, že som sa naozaj nevedela postaviť, nielen preto, že som mala divne vytočenú nohu s lyžou, ale som sa bála, že sa zošuchnem celá dole svahom a budem musieť začať odznovu. Tým pádom som radšej zhodnotila situáciu a povedala si, že to radšej vyšľapem v lyžiarkach hore. Celá natešená a uspokojená som sa dostala na vrchol. Už tam na mňa čakala Danka, Gažo a Andrej. Totižto Danka bola druhýkrát na skialpoch a lyžiach a ja prvýkrát. Tak si nás chalani podelili, aby dávali na nás pozor a strastiplne sa o nás starali.
Ako to býva pri túrach zvykom, veľa sa nepostáva a ani neoddychuje.....a hlavne na vrcholoch, keďže tam riadne fúka. Tak ma chalani začali opäť nahovárať, že najlepšie bude, keď si obujem lyže a bez pásov, aby sme išli rýchlejšie. Ja som sa naľakala. Uvedomila som si, že tu mi ide do tuhého. Ja lyže neovládam, oni ovládajú mňa a ja sa mám na nich len tak spustiť dolu svahom? No, ale keďže som žena činu, nenechala som sa zahanbiť, tak som si začala nasadzovať lyže. Najprv som si dala pásy dole, vložila som si ich pod flisku, aby sa mojím vlastným teplom zohriali a tak pre neskoršie použitie lepšie lepili na lyžiach. Už keď som urobila dva prvé kroky, sa mi vyzula pravá lyžiarka a nie a nie ju vsunúť späť do viazania. Keďže oni už išli a zostal na mňa pod svahom čakať len Andrej, tak po desiatich minútach som to skúšanie vzdala a opäť som si vypla lyže, dala na ruksak a šľapala pešo za ním. Keďže to je už skúsený skialpinista, hneď vedel, že to nebola moja vlastná zbabelosť, ale zlyhanie techniky vzhľadom na zmrznuté viazanie. Prišli sme k ďalšiemu žľabu, kde už bola padnutá lavína, ktorá bola zamrznutá. Nad ňou sa pásli kamzíky, ktoré svojou „bezproblémovosťou" nám hádzali kamene dolu žľabom. Andrej sa rozhodol, že on to zlyžuje a počká ma pod žľabom. Ja som sa pre istotu vydala bočnou stranou žľabu, kde bol vyfúkaný sneh a trčala tam tráva. Predsa len je bezpečnejšie ísť trávnatým povrchom, ako snehom, pod ktorým absolútne nevieš, čo sa skrýva. Tak som schádzala dole opäť v lyžiarkach s ruksakom a lyžami na chrbte, opatrným krokom. Dostala som sa do polovice žľabu, kde už bol len sneh a sem-tam vytŕčajúca kosodrevina. Zrazu sa mi ľavá noha zaborila do snehu, kosodrevina ju obopla a mňa to skrútilo na zem dole hlavou s ťažkým batohom. Vedela som, že si musím pomôcť sama. Tak som sa snažila zdvihnúť, použiť pri tom moje brušné svaly a zdvihnúť môj chrbát s ťarchou na ňom. Podarilo sa! Ešteže si svaly spomenuli, že kedysi posilňovali... :-) Už mi len ostávalo vyslobodiť nohu spod kosodreviny a snehu. Po piatich minútach sa to tiež podarilo. Nakoľko mi ostávala ešte druhá polovica svahu, vedela som, že chodiť nemôžem, aby sa mi to nezopakovalo a tým pádom, by sa naťahoval aj čas nášho príchodu na chatu, lebo sa už začalo stmievať. Andrej mal síce so sebou cepín, ktorým by som sa na ceste dolu mohla brzdiť, no len ten bol pripevnený na jeho ruksaku. Takže s cepínom som rátať nemohla, tak som zvolila najschodnejší spôsob zostupu. Sadla som si na zadok, nohy som si dala pred seba a zabárala som sa pätami do snehu a aj paličkami som brzdila svoju zrýchľujúcu sa dráhu dole svahom. V tomto momente som si v duchu hovorila, že dnes sa mi určite nič zlého nestane, dnes veruže nie, dnes sa len tak ľahko nedám... :-) Podarilo sa! Dostala som sa pod lavínu a veselo som si začala vykračovať smerom už k chladnúcemu Andrejovi, ktorý stále obetavo čakal bez reptania a bez najmenšieho nervózneho pobádania, na mňa. Zišli sme ešte trochu nižšie, kde to nebolo tak pre mňa strmé a začala som sa učiť pluhovať dolu svahom. Pri zrýchľovaní som výskala, pri padaní „krákala" a pri vstávaní vzdychala.....a takýmto spôsobom som sa dostala až ku studničke, kde mi urobil zo seba múr a zachytil ma pred úzkym vstupom na most cez potok. Za potokom sme si dali zohriate pásy na lyže a posledných 10 minút ku chate sme si veselo vyšľapali hore. Všetci nás už čakali netrpezlivo, lebo nevedeli, či máme so sebou čelovky, lebo už bola tma. No, ale to ešte nepoznajú mňa, ktorá ráta so všetkým a tým pádom sme jednu čelovku pre náš oboch mali. Tú moju! :-) Čakala nás na chate pripravená večera, pivo na vyrovnanie tekutín a do 5-tej hodiny rannej zábava.
Zajko, odvtedy máš u mňa schovaný veľký obdiv.. :-*
Účastníci: Martin Boltižiar, František Kohút, Miroslav Hodál (+ Rado, Miro), Katka Egyudová, Patrik Egyud, Gašpar Fronc, Róbert Kollár, Juraj Velebír, Adela Galádová, Danka Zmeková, Andrej Zaujec, Beata Krasňanská
Text: Beata Krasňanská
Foto: Andrej Zaujec, Gašpar Fronc, Katka Kollárová, Miroslav Hodál, Róbert Kollár - FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU
Autor:  WebmasterVydané: 28.9.2008 9:51 Prečítané: 4513x Hodnotenie: neohodnotené |
Vaše hodnotenie: |
Formát pre tisk
Komentáre
Neboli pridané žiadne komentáre.