NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

SVTS

Festival Vysoké Hory Nitra

12. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 4.11.2017 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK
Kategórie: Aktuality

Vysoké Tatry - chata na Burdeli - 4.-6.7.2008

Prišiel piatok 4. júla a cieľom pre začínajúci víkend boli Vysoké Tatry, chata Burdel v Zadných Meďodoloch. Čím viac sme sa blížili k Tatrám, tým sa viac zaťahovalo a začínalo pršať.

Úprimne sme dúfali, že kým prídeme na Javorinu, tak sa počasie zlepší a na Burdel nebudeme šlapať v daždi. Nestalo sa tak. Hneď ako sme zastavili a Martin šiel vybaviť ubytovanie opäť sa rozpršalo. Ale za to sa udialo niečo iné J. Vďaka členstvu v Stráži prírody a upravenej ceste na ktorej sa nám aj tak mimochodom podarilo dostať defekt, sme dostali povolenie vyjsť až na Burdel. To sme už s Katkou prestávali ľutovať, že nie sme na benefičnom koncerte v Nitre odkiaľ dávali priamy prenos v slovenskom rozhlase a práve vystupovali Close Harmony Friends. V podstatne vylepšenej nálade sme prišli na Burdel a zostávalo nám už len vyložiť veci a čakať na posádku druhého auta.

Na druhý deň nám počasie o nič viac neprialo. Zobudili sme sa len do chvíľami utíchajúceho dažďa, no Patrik nás hneď začal ubezpečovať, že to o chvíľu prejde. Jeho presvedčovacie schopnosti o tom, že by sme mali vstávať, aby sme boli nachystaní, keď prestane pršať a mohli hneď vyraziť, zo začiatku nemali úspech u všetkých, ale postupne sme sa z vyhriatych spacákov dostali všetci, no dážď neutíchal. A tak sme čakali a čakali. Asi tak každú hodinu prestalo na pár minúť pršať, kým sme sa však stihli obliecť a obuť znovu sa rozpršalo a nám nezostávalo nič iné, iba sa opäť vyzuť a vyzliecť. Podaktorí sme sa takto obúvali a vyzúvali 3 či 4-krát, ja teda určite J.

Nakoniec sme sa  okolo 14. hodiny vydali na cestu. Po zmene plánu sme sa rozhodli, že pôjdeme na Brnčalku. Ako sme prichádzali na Kopské sedlo opäť začínalo popŕchať, ale netrvalo to moc dlho a ako sme schádzali k Zelenému plesu začalo sa za nami vyjasňovať. Dopoludňajšie počasie neodradilo viacero turistov, pretože Brnčalka bola plná občerstvujúcich sa ľudí a tak sme sa k nim  pridali aj my. Po menšom oddychu a  aktualizácii nihosáckeho festivalového plagátu sme sa vybrali späť na Burdel. Čím sme boli bližšie ku Kopskému sedlu, tým sa opäť viac zaťahovalo. Vyzeralo to tak, že sa nám pre ten deň sedlo nechcelo ukázať v peknom počasí, iba v hustom opare a daždi. Ale aj tak sme spokojní, že nepršalo celý deň a že sa nám podarilo niekam ísť, zostupovali pomaly k chate.

V nedeľu ráno sme sa zobudili už do oveľa krajšieho počasia. V rámci možností a schopností sme sa čo najskôr naraňajkovali a pobrali na najvýchodnejší vrchol Vysokých Tatier - Jahňací štít, no už nie v úplnej zostave, ale bez Peťa, ktorý kvôli kolenu zostal radšej na Burdeli. Kopské sedlo nám tentokrát dovolilo pokochať sa pohľadom po okolí a hlavne na Jahňací štít. Tento deň sa pre mňa niesol v duchu hesla „idem ako prasa na porážku". Sama sa doteraz čudujem, že som nemala vôbec strach. To, že Marek niesol lano pre prípad „kdyby něco" a Bea sa kúsok nad Kopským rozhodla, že radšej už ďalej nejde kvôli tomu, že ten týždeň strach z výšky už raz prekonala na Gerlachu a na viac sa už necíti, by mne samotnej, čo mám strach z výšok a vyleziem tak max. na 3 stupienok rebríka, veľa odvahy dodávať nemalo. Ale to je asi ta nebojácnosť nič netušiaceho J. Tak sme pomaličky šľapali a štverali sa, niektorí rýchlejšie, iní pomalšie a mne stále akosi neprichádzalo, že by som mala mať strach. Túto moju istotu ešte posilňovali Martin, ktorý šiel kúsok predo mnou a snažil sa vyberať najľahšiu a najbezpečnejšiu cestu a Roberto dávajúci pozor na môj „zadok". (Mať dvoch starajúcich sa chlapov je fakt super J). Po niekoľkých cenných radách od chalanov a pár premýšľaní kam bude najlepšie dať nohy a ruky, som sa ja a všetci ostatní, resp. všetci ostatní a ja dostali na vrchol Jahňacieho štítu do výšky 2230 m n. m. Tento môj výškový rekord som si naozaj vychutnala. Po pár spoločných fotkách nás ale čakala tá horšia časť cesty, aspoň pre mňa. Štveranie sa po kameňoch a skalách vo mne vyvolávalo niečo detské, isť stále vyššie, skúšať ako sa to dá a  vidieť čo je tam hore. No teraz cestou ku Kolovému plesu to bolo hlavne o dávaní si pozor pri zostupovaní prevažne kamennou suťou. No aj táto menej záživná časť našej cesty priniesla potešenie. Kúsok od nás sa páslo stádo kamzíkov a ani trošičku im nevadilo, že sa im motáme v ich oblasti a nechodíme ako všetci turisti po vyznačených chodníkoch. K plesu, v ktorom sa Patrik v rámci osvieženia zahral na Majku z Gurúnu, nás prišla počkať Bea s Peťom a tak sme sa mohli opäť v plnej zostave vydať k chate. Ja s Martinom, Marekom a Robertom sme uzatvárali našu výpravu a pomaličky rozprávajúc sa sme si vychutnávali zvyšok cesty. Keď Martin asi tak 15 minút od chaty zbadal dvoch medveďov. Dodnes netuším, či ich skutočne videl a som rada, že ja som ich nevidela, lebo aj bez toho mi v tej chvíli nebolo všetko jedno a tak sme dívajúc sa priamo pod nohy zrýchlili a začali si vyspevovať, hoci Marek zo začiatku bojoval s myšlienkou zastaviť sa, obzrieť si ich a odfotiť. Netuším ako mi ubehlo tých 15 minút, ale bola som naozaj rada, keď som už uvidela ostatných pred chatou. Po menšom oddychu bol najvyšší čas pobaliť sa, upratať chatu, vymeniť koleso a pobrať sa naspäť do nížiny.

Tie spýtavé pohľady turistov cestou dole, čo robí auto s nitrianskou poznávacou značkou v Tatranskom národnom parku bolo zábavné sledovať J. 

Tento pekný víkend nám zavŕšila ešte krajšie jedna mladá brigádnička v reštaurácii, ktorá mala poriadny, resp. maximálne veľký chaos v našich objednávkach a tak Patrikovi prišlo hlave jedno skôr ako polievka, Katke veľká porcia namiesto malej, makových šúľancov prišlo menej a mne môj očakávaný syr doniesli až úplne nakoniec, keď už niektorí aj zabudli, že vôbec jedli. Ale ospravedlnenie od vedúcej bolo pekné - porcia šúľancov a 7 pohárikov slivovice zdarma J. No neoplatí sa tam isť aj nabudúce? J

 

Účastníci: Beata Krasňanská, Martin Boltižiar, Martin Kmeťo, Katka Kollárová, Zuzka Mališková, Peter Lakata, Patrik Egyud, Marek Matejka, Róbert Kollár, Janka Ferenciová

 

Text: Zuzana Mališková

Foto: Martin Boltižiar, Patrik Egyud, Martin Kmeťo FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

print Formát pre tisk

Komentáre rss


Neboli pridané žiadne komentáre.