Najvýchodnejšia alpská dvetisícka - Schneeberg (2076m) - 11.-12.7.2008

Blížili sa prázdniny a ja som premýšľal, ako by som mojej 9 ročnej dcére Lucke vymyslel nejakú atraktívnu a pritom zvládnuteľnú akciu v horách.

Keďže som si aj ja chcel vybehnúť niečo zaujímavé a v práci som zblbol dvoch potenciálnych nových členov spolku Erika a Martu, mojím tipom sa stal Schneeberg, najbližšie alpské pohorie s dvojtisícovými vrcholmi, vzdialené asi 100 km od Bratislavy. Začal som tým, že som rozhodil siete na nihosáckej sieti a s pomocou Zola Ďurčoviča, Moniky Rigóciovej a Laca Bosoráda som pozbieral materiály približne informujúce o možnostiach výstupu. Oslovil som pár stabilných kamošov a dali sme dokopy zaujímavú partičku fakt rôznorodého zloženia, ale nadšenú pre zdolávanie alpských minivrcholov, bez predsudkov a frustrácie.

Náš dokonalý tajming sa prejavil už od začiatku, Miro Michel stihol vymeniť výfuk na aute a počkať si nejaké dve hoďky, kým sme sa pozliezali z celého mesta pred Askom a vyrazili najprv smer Bratislava, kde sa u kaderníčky „rozhodla" aj Bejátka, že ide s nami a náš časový plán sa zrútil ako dvojičky 11. septembra... no nič, boli sme radi, že ide, tak sme ju šli „zbaliť a nakúpiť nejaké zásoby, hlavne nápoje a na súmraku sme prekročili rakúske hranice.

Informácie, že na Schneeberg sa dá z Bratislavy dôjsť za dve hodiny sú pravdivé len do určitej miery, lebo takým dobrodruhom ako my sa to môže natiahnuť aj na štyri a to som hovoril len o rakúskom úseku.. Ale okolo polnoci sme sa doviezli do Kaisersbrunnu, kde sa nachádza free camp s toaletou a parkingom, čo rozhodlo, že na vrchol vystúpime z tejto strany a nie z Puchbergu ako väčšina turistov. Lucu sme nechali spať v aute, formálne sme postavili aj stany, (niektorí dokonca aj zdriemli) a dali sme sa do konzumácie privezených zásob, neskôr aj do tanca a zábavy pri MP3 z mobilu. Po niekoľkých upozorneniach našich českých stále bratov tvoriacich väčšinu obyvateľov kempu sme rozpustili schôdzu a začali s prípravou raňajok a balením.

Okolo deviatej sme sa v „perfektnom stave" previezli k nástupu na červenú značku a mostíkom cez miestny priezračný potok sme vyrazili na nekonečnú cestu k vyššiemu z dvoch vrcholov Schneebergu - Klostervappen. Prvá časť výstupu preverovala našu odolnosť, po prehýrenej noci chutili hlavne sýtené nápoje a cítili sme , že postupne víťazíme v tajbrejku nad smrťou. Keď už každý vrátane nových tvárí mal toho dosť, objavila sa z hĺbky lesa prívetivá chatička s uvarenou hrachovkou s klasickými rakušáckymi mastnými guličkami, čo sypú do každej suppe a tým pádom je to zrejme ich národná špecialita... My to suplujeme klobásou. Zaujímavejšia ako miestna gastronómia, bola asi 50 metrová ferata vybudovaná neďaleko chaty na skalnom brale s pekným výhľadom. My chlapci sme si ju vyliezli a po dojedení hrachovky sa naša útočná skupina vydala na cestu ďalej. Nad chatou sa charakter cesty zmenil a les pomaly začal rednúť. Začali sme sa prepletať kosodrevinou. Miestne kopce pripomínajú naše Chočské vrchy alebo Fatru, akurát flóra je dosť iná. Romantici nafotili nejaké kvetinové zátišia, ja som sa sústredil na baby a to už sme videli v miernom opare vrchol Klostervapenu s telekomunikačnými zariadeniami a veľkým oceľovým krížom. Vďaka predchádzajúcemu vysedávaniu na chate a lezení ferát sme vrchol dosiahli až okolo 14:00 miestneho času. Zaslúžene sme sa rozvalili na trávnatých pláckoch okolo vrcholového kríža a niečo sme pojedli, popili a tešili sa, že už budeme len zostupovať. Lucka to vzala posvojom a na rozloženej deke rozdala karty na faraóna, čím definitívne odňala vrcholu jeho alpský charakter a naše snaženie opuncovala skôr ako piknik niekde v doline než alpskú túru. Zaujímavosťou lokality oproti podobným vrcholom u nás bolo, že vo vrcholových žľaboch sa nachádzali pomerne bohaté snežníky, čo u nás pripadá do úvahy tak o 500 metrov vyššie. Na vysvetlenie tohto javu bude zrejme potrebné samostatné kolokvium našich glaciológov...

Naša spoločnosť sa rozhodla, že zostup si spestríme zmenou trasy, a tak sme schádzali cez Fischershutte po hrebeni spať k našej chate s feratou na ďalšiu porciu hrachovice. Bolo to tiež miesto, kde sa dala za dve eurá doplniť voda, ktorá pomaly začala dochádzať a nebola inde po ceste nikde načerpateľná. Tu sa naša skupina roztrhala na nervákov, ktorí museli z rôznych dôvodov valiť domov čo to dalo a na nás rozvážnych, ktorí sa v začínajúcom daždi pomaly bezpečne sunuli k autu. Ako to už chodieva, konce bývajú najťažšie.. tentokrát si to odniesla Marta, ktorá posledné kilometre schádzala trochu vyčerpaná, ale po jednom Gutare, anopyrine a pár mojich priblblých príbehoch zabrala ako pravá bojovníčka a docupitala šťastne k autu. Mohlo byť tak deväť hodín večer. Zvažovali sme návrat do kempu s prespaním, ale silnejúci dážď nás doslova vyhnal na cestu domov, sotva sme stihli urobiť v miestnej ľadovej riečke niečo na spôsob hygieny a zhltnúť pozostatky rezňov privezených z domova. Treba povedať, že cesta domov bola oveľa rýchlejšou záležitosťou ako príchod. Akurát, že som nejakých 35 hodín nespal, tak pred Nitrou som si už fakt želal nech sme doma. Ešte, že mi Marta oplatila moju pomoc pri zostupe, nenechala ma schrupnúť za volantom. To, že píšem tieto riadky dokazuje, že všetko dobre dopadlo, všetci si užili trochu dobrodružstva a Lucka môže zaknihovať prvú zdolanú dvojku. Ináč, tá sa držala zo všetkých najlepšie...

Príbeh jedným dychom spísal: Mirko Kučera

Účastníci zájazdu: Lucia Kučerová, Mirko Kučera, Marek Matejka, Miro Michel, Marta Velčická, Erik Keméň, Tóno , Beata Krasňanská.

Foto: Marek Matejka, Marta Velčická, Erik Keméň FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: