Baraní Hrot – nula plus za Tri Koruny - 26.-28.9.2008

„...a čo je to zač?“ „...fyzicky nenáročné, technicky VHT 0+“ „tak idem“

Takto sme sa rozprávali s Martinom Kmeťom v dolnej časti Malej studenej doliny v sobotu 27.9.2008 v doobedňajších hodinách, keď sme sa rozhodovali, kto do ktorého družstva zamieri, nakoľko sme sa po typickom nihosáckom presune do Tatier ocitli v počte trinásť alpinistov na rozhraní dvoch ciest, Baranie sedlo a Rohy versus Prostredný hrot, Patrik sa zodpovedne ujal skupiny s dievčenským zastúpením a my ostatní sme sa rozhodli pre zdolanie hrozivo vyzerajúceho Prostredného hrotu. Ešte bol posledný pokus pretiahnuť aspoň Danku k nám do partie a už ako ohrdnutí džentlmeni sme vyrazili do jeho severovýchodnej steny.

Spočiatku sme trochu neistí hľadali podľa nejakého starožitného Kmeťovho bedekra tú správnu rázsochu, ktorou by sme sa dostali na vrchol. Hľadanie bolo dosť zložité, lebo náznaky chodníka boli dosť nepresvedčivé a slovný opis trasy sa hodil na niekoľko miest súčasne - samé rozpraskané skaly, suťové polia, popadané balvany... super opis, diky. Po štvrťhodinke sme sa vrátili späť ku skalnému vysneženému výšvihu, ktorým sme chceli ísť pôvodne a ... bol to on! Tu sme sa dostali trochu do problémov, lebo sme sa do toho exponovaného miesta nahrnuli ako decká do školského autobusu, niektorí sa pokúšali o prvovýstup, až to skončilo takmer skopnutím Mareka zo steny. Treba povedať, že nášmu zdržaniu napomáhal aj terén, v ktorom boli zastúpené okrem vodného ľadu všetky typy povrchov. Najhoršie boli tie odtrhávajúce sa trávnaté drny s primrznutým snehom. Stále sme ešte boli v tieni Prostredného hrotu, ale niekoľko desiatok metrov nad oným problémovým miestom, ktoré Kmeťo vyfixoval, sme videli slnkom ožiarenú polostráň-polostenu. Tam sme si dali pauzu a povykonávali nejaké to občerstvenie...

... „No ak je toto nula plus..." komentovali sme svorne ťažko schodný terén a stále sme pochybovali o tom, či sme trafili na správny chodník, ale postupovali sme čoraz bližšie k vrcholu a jeho dosiahnutie sa začalo javiť ako reálne. To sme už ale hodnú chvíľu pochodovali v mačkách, nechceli sme riskovať nejaké nešťastie, lebo problémových miest bolo na každom kroku dosť a aj snehu pribúdalo. Takto postupne sme sa okolo vyhliadky na „Chmúrnu vežu a Oštepy" dostali až na vrchol Prostredného hrotu. V krásnom slnečnom počasí sme o 14:39 SEČ vystúpili do výšky 2441 metrov. Vrchol poskytoval nádherné výhľady na všetky strany, najkrajší však bol pohľad so slnkom v chrbte na Lomnický štít. Ten sme využili ako pozadie pri fotení momentiek, ktoré sú v galérii a aj tých, ktoré tam z etických dôvodov nie sú zverejnené. Na vrchole sme strávili dobrú polhodinu...

... Patrik so skupinou dievčat a doc. Boltižiarom PhD zatiaľ zdolávali druhú stranu Malej studenej doliny - známy exponovaný kuloár Baranieho sedla. Baranie sedlo so svojím susedným dominantným vrcholom Baraních rohov (2526m) je najmä v zime a v predjarí najmä skialpinistami hojne vyhľadávanou lokalitou. Je to zrejme pre jeho exponovaný profil poskytujúci možnosť adrenalínových zjazdov do Malej studenej i Veľkej zmrzlej doliny. Každoročne sa tu konajú skialpové preteky s úsekom na vrchole Baraních rohov prekonávaným na mačkách.

V týchto miestach bolo podstatne viac snehu a v skupine sa začala prejavovať skutočnosť, že v tom čase a podmienkach bol vrchol BR bez mačiek nereálny. Rozhodli sa teda neriskovať a zhodnotili, že cieľ - Baranie sedlo vo výške 2389 metrov postačí...

My sme zatiaľ na vrchole Prostredného hrotu študovali dokola tie štyri vety o zostupovej tiež „ľahkej" trase do Veľkej studenej doliny, s ktorou sa autor Kmeťovho bedekra vysporiadal ešte bezstarostnejšie ako s výstupovou cestou 0 plus. Nadobudli sme dojem (okolie tomu nenasvedčovalo) že to bude už „malina" oproti výstupu, kde sme používali bežné VHT techniky a niektoré časti sme prekonávali vďaka isteniu lanom. Preto sme sa zhodli, že to teda skúsime zostúpiť do Veľkej studenej doliny(komu sa chce vracať po tej istej ceste?) aj napriek pokročilému času. Po pár desiatkach metrov sa nám začala cesta komplikovať rôznymi zrázmi, bralami, traverzmi a hlavne úplne zaniknutými chodníkmi. Po mužíkoch ani stopa, možno okrem dvoch-troch v hornej časti. Martin nás stále upokojoval, že to je jediná správna cesta dolu. Pár krát sme sa dostali do slepého miesta zakončeného kolmou stenou tak 100 m vysokou, takže sme sa museli vracať a skúšať to inou škárou, či policou.

„Tak, takéto nula plus som ešte neliezol.." ironicky poznamenal Kmeťo, rozhliadajúc sa zavesený do skaly všetkými štyrmi končatinami, kadiaľ by sa najlepšie dalo dostať do koryta potoka, pokrytého vrstvou snehu. To sme si vytýčili ako najvhodnejšiu variantu na zostup v tom čase už mierne pod časovým tlakom blížiaceho sa súmraku. Skupina sa trochu rozťahala, Martin poslal Roberta s Mirom na prieskum, či bude možné zostupovať ďalej potokom a všetkým odľahlo, keď sme ich uvideli asi sto metrov pod sebou poskakovať v sutinovom poli ústiacom do kosodreviny. Vtedy sme vedeli, že vážnejšie problémy už nebudú a že tento krkolomný nula plus zostup z Prostredného hrotu zdarne dokončíme. Nakoniec sme sa všetci dostali už za tmy cez nekonečné sutinové pole a kosodrevinu až na chodník, kde mi zazvonil telefón a v ňom mi Danka oznámila, že druhá skupina je už dole a stretneme sa v chate pri neskorej večeri. Všetci pokoritelia PH sme svorne ocenili, že v komplikovanej situácii sme zachovali rozvahu a tímoveho ducha, vďaka čomu sa nám podarilo bezpečne dôjsť do cieľa.

... Naše sľubotechny sa s večerou moc nevytiahli, čo viacerých utvrdilo v presvedčení, že nabudúce si jedlo zazichruje každý sám. Ale to sa ešte uvidí...

Na druhý deň prišla nedeľa a z pôvodne zamýšľaného výstupu na Lomničák bola nakoniec zahraničná túra na Tri koruny. Je to zaujímavý kopec v Pieninách s vybudovanou technickou výhliadkou na vrchole za ktorú treba cvaknúť € 1,30,- na naše. Pekné počasie stále trvalo, tak sme boli s touto voľbou spokojní, lebo sme mali aj niečo v nohách a nechcelo sa nám trápiť na ďalšom ťažkom kopci a taktiež sme sa zhodli, že kvôli Trom korunám nie je nutné robiť samostatnú túru z Nitry. Tak sme to teda namierili do Pienín a ešte z toho po zdolaní cieľa bola aj prehliadka Pieninského múzea na poľskej strane(také by sme mali mať aj u nás...) a nákup oštiepkov u typických open air-predajcov. Goralskú kolibu sme však už navštívili na našej strane a za veľmi slušný peniaz sme povečerali a spokojní ťahali „čáru" do Nitry.

Ja by som to hodnotil asi tak, že sme si za tie dva dni užili dosť hôr a prešli sme dosť miest ešte nepoznaných. Pri každom presune dostali zabrať aj cestovné zásoby vína, čo nie je u nás bežným zvykom(pijeme až na chate) ale všetko sa vyvíja...

Poďakovanie patrí najmä Martinovi Kmeťovi za obstaranie serióznych cestopisných zdrojov a partnerstvo pri pití vína...

Účastníci: Róbert Kollár, Martin Kmeťo, Mirko Kučera, Michal Griesbach, Miroslav Meluš, Marek Matejka, Katka Egyudová, Patrik Egyud, Danka Zmeková, Janka Ferenciová, Martin Boltižiar, Juraj Cabadaj, Peter Mušec

Text: Mirko Kučera

Foto: Marek Matejka, Patrik Egyud, Peter Mušec

FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: