7. jesenné stretnutie SVTS - Chata pri Zelenom plese - 10.-12.10.2008

„AKO MARÓDI NA KEŽMARÁK (skoro) VYŠLI...“ Dnes som nešla do práce. Ležím doma v posteli, bolí ma každý nádych i výdych. Chlípem horúci čaj a poslušne papám antibiotiká, ktoré mi už musia každou minútou zabrať.

Polospiac silno rozmýšľam, či tento rok jesenné stretko SVTS vôbec absolvujem. Vtom mi zavolá Katka. Na jednej strane vytešená, že má o jeden certifikát viac, na druhej strane nadávajúc, že ju chytila rovnaká „J20-ka" a mala skoro 38°C. To mi už bolo jasné, že sa dnes nepôjde nikam. Veď dve zo štyroch báb ochoreli a jedna z pracovných dôvodov nestíhala. Katka, horský vlk ošľahaný silnými vetrami sa však nevzdávala. Pojedla zopár Panadolov a svojou húževnatosťou ma presvedčila, že horský vzduch nám určite pomôže.

Pobalila som sa teda a o pár hodín sme už sedeli v aute a čakali v dlhých piatkových kolónach. Nečudo, veď na tento víkend hlásili krásne babie leto a viditeľnosť, myslím, sľubovali až do Atén. Veru, cesta bola dlhá a na Bielu vodu sme sa dostali o pol ôsmej večer. Janka tam s ťažkým srdcom nechávala auto, keďže tam bolo jediné a mohlo lákať dlhoprstých. Nakoniec sme ju ukecali, aby toľko nelipla na hmotných statkoch a vydali sme sa na Chatu pri Zelenom plese (ďalej už len Brnčalka). Úprimne povedané, nemala som na tento víkend veľké ambície a práve táto chata bola jediným cieľom, ktoré som chcela absolvovať. Našťastie sa nám to podarilo splniť a v celkom dobrom čase sme sa ocitli na chate a ležali vo vytúžených posteliach.

Po dobrom vyspatí sme ráno mali dostatok sebavedomia na to, aby sme sa so skupinou inštruktora Riša vybrali na Kežmarský štít. Druhá skupina nihosákov sa vydala vystúpiť na Jahňací štít. Cesta Svišťovkou bola dlhá a úmorná. Keď sme však dorazili do sedla, človek aj zabudol, že je chorý a nevládze pokračovať. Videla som tam najkrajšiu inverziu, akú kedy v Tatrách „dávali". Po načerpaní nových síl sme sa vybrali suchými trávami a sutinou, neskôr v mačkách po snehu a ľade do Huncového sedla. Odtiaľ sme už šli po hrebeni, sprevádzaní krásnymi výhľadmi a čo nevidieť, sme sa ocitli asi „10 výškových" pod vrcholom. Polozimné podmienky (primálo snehu na bezpečné zapichnutie cepínu, priveľa snehu na bezpečné uchopenie rukou) nám však neumožnili týchto pár metrov zdolať. Vyšli hore len tí, (budem citovať Larga,) ktorí mali znížený pud sebazáchovy. Tak, naviazaní na lanách, ako sme vychádzali hore, sme pomaly začali schádzať. Niekto pekne zlanil, iní, istení prusíkmi, schádzali po svojich. Cestou dolu sme si spravili medzizastávku na Malom Kežmarskom štíte, zvečnili sa a pomaly sa vracali dolu. Nekonečnou cestou po snehu, ľade, suti a vyschnutých trávach. Po dvanástich hodinách nekonečného šliapania sme dorazili späť na chatu. Zničené, ubolené, ale šťastné, že sme to zvládli. Zvítali sme sa s Patrikom, ktorý počas nášho výstupu zvládol absolvovať zopár hodín v škole na prednáškach a počas nášho zostupu zase cestu na chatu. Taktiež s Kosťom, ktorého som od ľadovcového kurzu na Marmoláde nevidela. Na večer bolo pripravené premietanie, avšak únava bola silnejšia než my a podvedomie nás zaviedlo rovno pod paplón. Noc bola dlhá. Priebežne som sa budila od tepla a bolesti, ktorá sa mi striedala pri pohyboch a dýchaní. Nebola som však sama - asi sme mali nejaké zlé feng-šuej v izbe.

Ráno, keď sme sa s Jankou dohodli na rýchlom odchode, zasiahol osud v podobe Patrika a Kosťa a už sme v sedákoch a prilbe šliapali, smer Jastrabka. Keďže bolo značne teplo a my sme sa pomaly vyzliekali, tak sme si z Kosťa a Larga spravili tak trochu nosičov. Bundička sem, vodička tam... a išlo sa nám jedna radosť. Nešli sme však klasickou cestou cez lávky, ale zo sedla po hrebeni. Kosťo nám ho troma lanami komplet odistil a Patrik istenie ako posledný zase komplet „pozbieral". Počasie vyšlo na jedničku a po hodine relaxu na vrchole sme sa vybrali späť, na Brnčalku. Nasledovalo rýchlobalenie vecí, rýchlopitie piva, rýchlolúčenie a nakoniec ultrarýchlozostup - veď za hodinu a 15 minút sme už stáli pri aute a prezliekali sa do suchých bavlnených šiat. Vybrali sme sa domov, avšak s „obedovou prestávkou" na Štrbskom Plese. Tam nás už čakali naši dobrí kamaráti z Bratislavy. Adel a Ďuri, ktorí tu dovolenkovali a pomaly svoju krásnu modrookú dvojmesačnú dcérku Olíviu zoznamovali s krásou Tatier.

Účastníci: Danka Zmeková, Janka Ferenciová, Katka Egyudová, Mirko Kučera, Marta Velčická, Róbert Kollár, Patrik Egyud

Text: Danka Zmeková

Foto: Katka Egyudová, Mirko Kučera FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: