NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

SVTS

Festival Vysoké Hory Nitra

12. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 4.11.2017 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK
Kategórie: Aktuality

Skialpové blúdenie na Martinských holiach a kufrovanie na Borišove - 6.-8.3.2009

...alebo Kurz základov orientácie v teréne! V piatok večer o ôsmej hodine sme Roberto, Mirko, Danka a ja vyrazili smerom na Martin do chatovej v oblasti v Podháji. Chatu tam má totiž Buchanec – Mirov spolužiak. Cestou sme sa utvrdili, že o desiatej večer hľadať v TESCU čerstvé pečivo je beznádejné. O pol dvanástej sme už usilovne kúrili v peterkách, ktoré chatu vykúrili zakrátko na takú teplotu, že sme spali skoro nahatý. Samozrejme pri každej „počestnosti“ chlapi a ženy zvlášť. Po utužení našich priateľských vzťahov / nejaká pálenočka a pivo nechýbali/ sme baby o pol druhej a chalani o pol tretej išli spať.

Isto z toho pochopíte, aký nadľudský výkon pre nás bol zobudiť sa o pol ôsmej. Po výdatných raňajkách sme asi tak pol jedenástej začali stúpať  na Martinské Hole. Prvých 500m s lyžami na chrbte, ale potom už na lyžiach. Počasie nebolo moc prívetivé, okolo nás fičal vietor, sem tam padal drobný sneh, a tak sme hádali ako to bude vyzerať hore. V polovici cesty sme sa fotili pri starom dele, ktoré ako keby ešte stále strážilo Martin pred nepriateľmi....Za asi tak dve hodiny pohodového tempa sme boli na pri šesťsedačkovej lanovke, husto snežilo, videli sme asi tak na 100m a fúkal celkom silný vietor. Pokiaľ chlapci pomáhali tlačiť nejaké auto, my baby sme si dávali tatranský čaj. Našťastie sa chlapci za pol hodinu vynorili z hmly a mohli sme vyraziť v zložení Mirko, Roberto a ja na Veľkú Lúku. Danka mi zobrala vak, však načo by mi bol, keď sme mali byť na vrchole za pätnásť minút. Postupne stúpajúc hore popri zjazdovke sneh pribúdal, hmla hustla, vietor silnej. Orientácia v teréne pre mňa nemožná, okuliare plné snehu a tak sme sa všetci spoliehali na domáceho Mirka. Stopy okrem našich v snehu žiadne, vysielač v hmle nebolo vidieť ani keď sme boli od neho iba zopár metrov. Po ďalších strastiplných metroch, keď sme sa už chceli otočiť sme dobili vrchol. Podmienky sa stále zhoršovali a na našu smolu naše stopy za tú chvíľu, čo sme si urobili pár vrcholových fotiek už nebolo vidno. Tak nie je čudné, že sme sa pustili úplne opačným smerom ako sme mali. Ja a Roberto sme boli spokojní, klesali sme dolu, tak sme vôbec nenamietali. Iba za chvíľu nás zadržal Mirko, kričiaci na nás, že ideme zle, moc klesáme. Po zhodnotení situácie, sme sa rozhodli vrátiť. Ešte že, sme mali stále pásy na lyžiach. Traverzom sme stúpali vyššie, nadávali na záveje, ktoré sme vždy zbadali na poslednú chvíľu a sem tam sme preto testovali ako sú naše lyže pružné. Roberto s Mirkom overovali smer sem tam aj kompasom, pokiaľ som sa ja snažila aspoň trocha vydýchať. Robertove story o bielej tme, ma vôbec nepotešilo, všetko okolo nás sa zdalo rovnaké, dobre som si nadávala, že všetky dôležité veci na prežitie som nechala vo vaku Danke.....Mirko stále na mňa kričal „ makaj, makaj, nech sa rýchlo dostaneme z týchto sračiek". Čas pokročil namiesto  pôvodných pätnásť minút sme boli vonku už dve hodiny a stále sme poriadne nevedeli kde je cesta späť. V duchu som rozmýšľala, aké je to číslo na Horskú službu a akoby nás vlastne našli. Keď som už prestávala dúfať, celkom náhodou sme objavili stopy v snehu, po pár metroch sme narazili na TIM a zistili sme, že sme úplne vedľa, neviem veru ako by sme skončili keby sme na neho nenarazili. Najväčšou pravdepodobnosťou by sme skončili na Minčole, a o dvoch čelovkách po tme by sme museli šľapať späť. Mirko s Robertom si ujasnili smer a po pár minútach sme už dorazili k vysielaču, neskôr ku koncu zjazdovky. Myslím si, že sme si všetci poriadne vydýchli. Hoci zjazdovka bola samí ľad, bola to malina oproti predchádzajúcim dvom hodinám, kedy bolo vidno niekedy iba na dva metre, vietor na ľadový sneh neustále vrážal do tváre. Keď sme sa objavili na chate, Danka sa ohromne potešila. Povedala nám, že vleky pre silný vietor a zlé podmienky vypli už pred pol hodinou. Vypili sme čaj a už sme sa ponáhľali dole do doliny veď už bolo okolo piatej a začalo sa stmievať. O šiestej sme sa už vítali s Patrikom, Katkou a Martou, ktorí práve dorazili na chatu. Ja som si ešte vyskúšala preliezať bránu aby som otvorila ostatným, však som bola plná síl, no nie... Po takomto dni, som už netúžila po nič inom ako ľahnúť do postele a snívať o krásnej lyžovačke čo nás čaká zajtra. Keby som ja tak bola tušila, čo má čaká ďalší deň....

Nasledujúce ráno, sme my baby ranostajky začali budiť celú chatu okolo pol ôsmej. Samozrejme dokiaľ sa taká kopa ľudí zobudí, naraňajkuje, obviaže si všetky boľavé pľuzgiere, naplní termosky čajom ubehne nejaká tá chvíľa. Tá naša trvala asi tak 2  a pol hodiny. O desiatej sme teda vyrazili smer na Havranovo v závere Belianskej doliny vo Veľkej Fatre. O pol jedenástej sme už lepili pásy a čudovali sa nad množstvom snehovej prikrývky. Na pár metrov sme  lyže zložili z pliec, ale to iba na chvíľu. Onedlho až po najbližšiu lúku sme ich nosili zase. Potom nás už čakal iba traverz asi tak hodinový v chate. Sem tam sme si lyže museli vyzuť pre tečúce potoky cez náš chodník. Celkom pred chatou nás čakal jeden  krátky zľadovatený stupák, a potom už len teplá polievka v chate. Asi po pol hodine do chaty vstúpil náš kamarát Belo so svojou partiou. Rozprávali sme sa o ceste späť a Patrik im vysvetli, že je možné z chaty do Havranova zlyžovať cez vrchol Borišov, a nemusia sa vrátiť späť nepríjemným traverzom. O pol tretej sme zdvihli naše ťažké kotvy a začali stúpať na Borišov. Keď už bola strmosť svahu pre naše lyže neznesiteľná, naložili sme ich opäť na chrbát / tuším som ich viac vliekla na sebe, ako na ich išla/ a brodili sa strmo hore hlbokým snehom. Na čele bol Patrik, sem tam nás upozornil, aby sme sa nešmykli na ľavú stranu, lebo je tam 200m zráz. Po trištvrte hodine  sme už stáli na vrchole. Tešili sme sa, že nás čaká už len pohodlná cesta dolu.....Urobili sme si zopár fotiek, zlepili pásy a poďho dole. Lyžovali sme po krásnej lúke s úplne perfektným snehom. Patrik urobil ešte spoločnú fotku lyžiarov a potom.... Patrik zastal hovorí teraz pôjdeme cez les dolu. Mirko uvidel krásnu lúčku pod nami a tak sme sa pýtali Patrika, či máme ísť za ním alebo za Mirom. Po Patrikovej poznámke, že obidve cesty sú na p.... sme sa rozhodli pre krajšiu s Mirkom. Za pár minút už Katka dvíhala telefón, kde jej Patrik veľmi „dôrazne" vysvetlil, že sme odbočili zle. Miro stále veril, že sa dole stretneme s Patrikom a pokračovali sme zostupom. Po pár minútach uvidel stopy a my sme boli presvedčený, že ideme dobre. Až pokiaľ sme nezistili, že namiesto do Havranova smerujeme do Necpalskej doliny. Vytiahli sme mapu a začali ju študovať, s Patrikom sme už spojenie nemali. Po pár minútach sme počuli za nami hlasy a celý nadšený, že to bude iste domáci, ktorí sa vyznajú sme čakali kto sa objaví. No naše sklamanie to bol Belo s partiou, ktorí išli po našich stopách. Bolo nám jasné, že o siedmej doma už určite nebudeme. Už nás bolo 11 statočných! Chlapci sa dohadovali na ďalšom postupe a my baby sme sa spoliehali, že snáď si nejako poradia. Lyže putovali späť naše plecia. Chlapci sa dohodli, že vylezieme na hrebeň, a potom z neho zídeme naspäť do našej doliny. Čas pokročil, Belova partia zistila, že ich jediná ženská členka  je niekde sama v lese dole pod nami. Rozdelili sme sa, dvaja z nich ju išli hľadať a my sme stúpali ďalej na hrebeň. Ja s Robertom sme boli radi, že máme čelovky, nie ako predchádzajúci deň. Začalo sa stmievať, čakal nás ešte ostrý výšľap na hrebeň, s našimi krásnymi lyžami  na chrbte a my sme stále nevedeli, či ideme dobre. Našťastie chlapci sa rozhodli skoro správne - postupovali sme najkratšou no nie najľahšou cestou. Vystúpili sme z 930m na 1250m na najvyšší vrch hrebeňa a  už potme sme začali schádzať dole. Brodili sme pol metrovým snehom/ na potvoru tu ho bolo dosť/, lyžiarky sa nám plnili studeným snehom.  Katka s Robertom sa ,preto rozhodli žľab zlyžovať. Ja s mojimi odchádzajúcimi baterkami v čelovke, som si nato netrúfla. Onedlho sme narazili na potok, a vtedy sme už vedeli, že sme správne. Veď každý potok smeruje do doliny. Značku sme privítali radostným výkrikom. O chvíľu sme už boli pri aute. Bolo štvrť na osem. Patrikom tam už síce nebol (presunul sa kvôli signálu nižšie do doliny), ale naši kamaráti Danku s Katkou odviezli k nemu. Ako Katke Patrik dohovoril do duše to už neviem, ale viem si to predstaviť. Niečo podobné som si ja vypočula zo strany moje rodiny. Skoro zalarmovali horskú službu, nemala som totiž signál, a teda som sa im neozývala.

Poučenie z víkendu:

-čelovku za každých okolností nosiť pri sebe , aj keď vám bude niekto tvrdiť, že to vrátite za svetla. 

-nedať sa zviesť stopami v snehu, ale používať rozum.

-vyraziť na túru najneskôr o deviatej

-tak ako v rozprávke - nie najkrajšia a najľahšia cesta je správna

-nie všetky stopy vedú k nášmu autu

-vždy vedieť kde je SEVER!

-nerozdeľovať sa a nasledovať vedúceho túry (hlavne keď viem, že som s ním ešte nikdy neblúdila)

 

PS: Radostná správa na záver: Mirko si kúpil GPS!!!

 

Účastníci: Danka Zmeková, Miroslav Kučera, Janka Ferenciová, Róbert Kollár, Katka Egyudová, Marta Velčická, Patrik Egyud

 

Text: Janka Ferenciová

Foto: Danka Zmeková, Patrik Egyud   FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

print Formát pre tisk

Komentáre rss


Neboli pridané žiadne komentáre.