|
 |
Kaukazské dobrodružstvo
Pohorie Kaukaz leží medzi Čiernym a Kaspickým morom a svojou veľkosťou sa radí medzi najväčšie horstvá sveta. Hlavný hrebeň pohoria je dlhý 1500 km a široký od 110 do 190 km. Najvyšším vrcholom pohoria je Elbrus, vysoký 5642 m.
Po Elbruse som pokukoval už dávno, no v dobe, keď sme už mali pozvanie od priateľov z Nalčika, čo bolo nevyhnutnou podmienkou ako sa k Elbrusu dostať, sa otvorili hranice na Západ a my sme na veľa rokov dali prednosť Alpám. Túžba dotknúť sa Kaukazu však ostala. Prišiel rok 2006 a sen sa začal meniť na skutočnosť.
Nitriansky horský spolok, ktorý je súčasťou Slovenského vysokohorského turistického spolku, zorganizoval expedíciu s cieľom vystúpiť na Elbrus. A ja som bol našťastie pri tom.
„Je nás 11, jak v kopané“ spieva sa v známej piesni. Aj my 11-ti pristávame na letisku v Minerálnych Vodách. Miestne aerolínie nás už stihli obrať o pár tisíc rubľov za nadváhu batožiny, ktorú sme si pri lete z Budapešti do Moskvy mohli zobrať bezplatne na palubu. Odbili sme dotieravcov, ktorí nás za prehnanú cenu chceli odviesť do hôr a po čase nájdeme seriózneho taxikára Andreja, ktorý nás cez Pjatigorsk prevezie do 140 km vzdialeného Alplagera Schelda v ústí doliny Adylsu. Alplager sa na 15 dní stane našim základným táborom. Hygienická úroveň Alplagerau je hlboko pod štandartom ubytovania na aký sme zvyknutí, ale aspoň máme strechu nad hlavou a batožinu v bezpečí.
Hneď v sobotu ráno odchádzame do doliny Irikčat na 5 dňový aklimatizačný pobyt. Počasie je nestále a nízka oblačnosť nám bráni vo výhľadoch. Utáboríme sa vo výške 3000 m. Väčšiu idylku si ani neviem predstaviť. Obrovská trávnatá dolina s voľne sa pasúcimi koňmi, ktorú pretína ľadovcová rieka. Dolina je obkolesená hradbou hôr a na jej konci je mohutný ľadovec. Zurčiaci potôčik nám preteká pár metrov od stanu.
Vystupujeme na protiľahlý kopec do výšky 3500 m. V mape nemá meno, tak ho nazveme „Kaťuša.“ Je to pre Katku, ktorá je s nami a znie to tak rusky...
Lucia, zvaná Karkuľka s Peťom a Andrejom sa v tom čase snažia vystúpiť na štvortisícový Západný Irikčat. Netrafia sa do nástupu a kým sa dostanú na vrcholový hrebeň už sa stmieva. Radšej sa vrátia. Stihnú to pred polnocou.
Náš zostup z vrcholu Kaťuše je viac než rýchly. Po strmom firnovom svahu sme za 8 minút o 300 výškových metrov nižšie. Ešte trochu adrenalínu pri skákaní cez divokú ľadovcovú rieku a sme v tábore.
Ďalší deň leje. Dopoludnie vydržíme v stanoch, no potom nás nečinnosť prestane baviť. Naľahko v pláštenkách vyrazíme do sedla Irikčat vo výške 3700 m. Peter pre otlaky ide iba v sandáloch. Na rozdiel od nás si nepremočí topánky, ale pri prekonávaní dlhého snehového poľa pod sedlom počujeme ostrý škripot zubov.
V sedle sa na chvíľu roztrhá oblačnosť a my vidíme časť obrovských ľadovcov, ktorými sú pokryté svahy Elbrusu. Celkom jeho svahy pokrýva asi 140 km2 ľadu, často až o hrúbke 150 m.
Nasledujúci deň vyzerá sľubnejšie. Obúvame si premočené topánky a vyrazíme na Východný vrchol Irikčatu vysoký 4006 m. V hmle netrafíme nástup a dlhým traverzom prichádzame asi po štyroch hodinách k výraznému útvaru na hrebeni, ktorý sa volá Palec. Chvíľu ideme hrebeňom, no potom zisťujeme, že od Palca musíme hrebeň traverzovať späť, až pod nástup na vrcholový úsek Východného Irikčatu. Po ďalších štyroch hodinách sa dostaneme asi 30 metrov pod vrchol a zdá sa, že tam skončíme, lebo záver je dosť exponovaný. Vzdávať sa však pár metrov pred vrcholom, po toľkých hodinách snaženia sa nám však nechce. Naväzujem sa na lano. Hladké platne prekonávam na trenie. Nasleduje krátky firnový jazyk a vrcholový blok. Po pár minútach fixujem lano na vrchole. Zostali sme už iba piati. Miro, Lucia, Peter a Martin rýchlo po lane vychádzajú na špicu vrcholu Východného Irikčatu. Sme šťastní z prvej kaukazskej 4-tisícovky a nadšení výhľadmi, ktoré nám umožňuje občas sa pretŕhajúca oblačnosť. Do tábora prichádzame potme.
V stredu napoludnie sa za nádherného bezoblačného počasia sa vraciame dolinou do nášho Alplagera. Výhľady sú neskutočne krásne a aj Elbrus sa rozhodol, že sa nám konečne ukáže v celej svojej kráse. Je to ľadový obor, ktorý vysoko prečnieva nad okolité končiare, a pohľad naň vzbudzuje úžas i rešpekt.
Podľa predpovede k trvalejšiemu vylepšeniu počasia príde až na konci týždňa. Po dni oddychu vystúpime na obligátny aklimatizačný kopec Čeget a z výšky takmer 3.500 metrov si detailne obzrieme trasu výstupu na Elbrus. Z Čegetu je však i fascinujúci pohľad na obrovské severné steny povestných ,,dvojičiek“ Donguzorun a Nakratau.
V sobotu dopoludnia začneme výstup za naším hlavným cieľom, ktorým je Západný vrchol Elbrusu vysoký 5.642 metrov. Sedačková lanovka pre 20 osôb nás vyvezie na stanicu Mir. Tu už na nás čaká strážca národného parku a pokúša sa za každého z nás zinkasovať 20 USD za vstup do parku. Nedáme sa „zlomiť“ a tak je rád, že nás obral ako domácich za 250 rubľov na osobu. Presadneme na jednosedačku, ktorá nás vyvezie ešte o 200 m vyššie na stanicu Karabaši vo výške 3800 metrov. Počasie sa náhle prudko zmení. Začína snežiť v silnom vetre. Oproti idúce sedačky sú obsadené väčšinou turistami, ktorí s takýmto zvratom počasia nepočítali. Niektorí majú iba tričká, kraťasy, ba so sebou i malé deti. Nikto však neplače, ba počuť i spev. Zvláštne.
Za niečo vyše hodiny vyjdeme s ťažkými batohmi k Prijutu 11 a vo výške 4130 m, na skalnatej plošinke postavíme stany. Vo vzduchu cítiť podivný, nepríjemný zápach. Uvedomím si, že sme na úbočí pomerne mladej sopky Elbrus a vo vzduchu cítime dozvuky vulkanickej činnosti.
Nedeľu strávime doladením aklimatizácie na Pastuchových skalách vo výške 4700 metrov.
Konečne prišiel deň „D.“ Pondelok ráno o štvrtej sme všetci na ceste. Naša skupina ide medzi poslednými. Keď vyjde slnko sme už nad Pastuchovými skalami. Pred nami, kdesi vysoko je množstvo malých postavičiek tých, ktorí si privstali. Vo výške 5000 m prechádzame do dlhého stúpajúceho traverzu južného úbočia Východného vrcholu. Traverz sa nám zdá nekonečný. Okolo deviatej sme konečne v sedle. Pred nami je veľmi strmý 400 metrový výstup východnou stenou k nášmu cieľu. Oddychujeme, keď tu vidíme asi 150 metrový pád dvojice z východnej steny. Pád vyzerá hrôzostrašne, no obaja aktéri sa o chvíľu postavia na vlastné. Skoro mi oči vypadnú, keď vidím oblečenie iniciátora pádu. Kovbojské čižmičky, rifle, kožená bunda a cestovná taška cez plece. Doteraz neviem, či išlo o recesiu, neznalosť prostredia, alebo obyčajnú ignoráciu. ,,Kovboj“ má pravdepodobne zlomený nos, ale chodí po svojich. Jeden z ruských inštruktorov mu dáva tabletku proti bolesti a zaháňa ho dole.
V tomto týždni na svahoch Elbrusu zahynulo šesť ľudí. Štyria pádom do trhliny a dvaja asi na následky výšky resp.srdcovej slabosti.
Veľmi tragický bol v tomto roku najmä 9.máj. Pri zostupe skupiny horolezcov z Moskvy a Kijeva sa náhle zmenilo počasie. V silnom vetre dosahovala pocitová teplota –50 stupňov C. Jeden z horolezcov padol do asi 3 metre hlbokej trhliny. Ostatní v snahe ochrániť sa pred bičujúcim vetrom poskákali za ním. Potom napadlo dva metre nového snehu, ktorý ich pochoval. V jeden deň tak ostalo na svahoch Elbrusu 11 ľudí.
Záverečný výšvih zdolávam rýchlo a po siedmych hodinách výstupu dojatý a šťastný vystupujem na kótu 5642 m. Za mnou prichádza Andrej, Paľo, Miro, Katka, Martin, Peťo, Lucia... Radosť nemá konca. Objímame sa, fotíme a kocháme sa nádhernými výhľadmi.
Okolo obeda zahájime zostup do sedla. Už predtým som bol rozhodnutý vystúpiť aj na Východný vrchol Elbrusu vysoký 5621 metrov. V sedle sa ku mne pridáva Peter, a tak spoločne zvládneme i 400 metrovú západnú stenu Východného vrcholu. Hore už začína riadne fučať, a tak rýchlo zahájime zostup južnou stenou. Na jej úpätí stretávame Milana a Patrika, ktorí sa vracajú zo Západného vrcholu. Jediný, kto zo skupiny nevystúpil bol Zolo sužovaný zdravotnými ťažkosťami. Našiel však v sebe dosť síl, aby si o dva dni pokus úspešne zopakoval. A tak je úspech skupiny 100 %.
Druhý deň všetci okrem Zola zostúpime do Azau, kde pri pive Baltik 3, šašlikoch a piesni Černyje glaza, ktorá sa stala našou ,,hymnou“ začnú veľkolepé oslavy úspechu.
Účastníkmi expedície boli: Miro Čieško a Jožko Zábojník zo Žiliny, Paľo Kraľovanec z Martina, Milan Blažej z Ilavy, Peter Kalenský z Prešova, Lucia Čechová z Bratislavy, Patrik Egyud, Katka Kollárová, Martin Boltižiar, Andrej Zaujec a Zolo Ďurčovič všetci z Nitry.
Na záver niekoľko užitočných informácií a rád
- Ceny bežných potravín sú väčšinou pod úrovňou cien potravín u nás a i v doline Baksan sa dajú základné potraviny bežne kúpiť. My sme najradšej chodili nakupovať na sídlisko v dedine Elbrus.
- Pri mešite v dedine Elbrus je upravený, voľne dostupný prameň skvelej minerálnej vody
- Na križovatke do Čegetu je športový obchod Alpinindustria, kde sa dajú kúpiť plynové bomby v cenách na úrovni cien u nás. V obstojnom sortimente tovaru nás tam cenami zaujali ľadovcové skrutky.
- Plynové bomby sa dajú kúpiť i u Vladimíra v Alplageri Edelwais asi dva kilometre od ústia v doline Adyl su
- Na letisku do a z Mineralnych vôd neupozorňovať na seba ako skupina. Prechádzať skôr jednotlivo. To sa vzťahuje i na lanovky a iné miesta, kde môžu od Vás inkasovať ruble naviac pod rôznymi zámienkami (nadváha batožiny, batoh na lanovke, vstup do Národného parku a pod.)
- V Baksanskej doline Vám doporučujem dobrý kontakt:
Achmat Džappuev
Lesnaja ulica 2
pošta Elbrus
mobilný kontakt: 89289587651
Je to skromný chlapík, ktorý Vám okrem dopravy a informácií poskytne pomoc a spoluprácu v každej situácií. Je to s ním dohodnuté a Vy ušetríte čas i peniaze.
Jožko Zábojník
|
|
