|
 |
Pred očami im zahynul horolezec, spadol z Mont Blancu
Nitrianske noviny / Aktuality [21. 8. 2006]
Vlani zdolali Patrik Együd a Katarína Kollárová Mont Blanc v Alpách a pred mesiacom 5642 metrov vysokú bývalú sopku Elbrus na Kaukaze. Obaja sú členmi Nitrianskeho horského spolku, ktorý expedície pripravoval. Milujú hory a ako sami vravia, dokážu v nich stráviť 45 víkendov v roku. Majú na to dva jednoduché dôvody: V horách si vyčistia myseľ a nabijú sa energiou. Čím vyššie sú, tým viac sa odpútavajú od problémov, ktoré majú „tam dole“. A aj keď sú majestátne vrcholky na strechách sveta krásne, dokážu ukázať i svoje tienisté stránky. Jednou z takých bola smrť českého turistu počas zostupu z Mont Blancu. Zabil sa priamo pred očami nitrianskych horolezcov.
TOMAS HOLUBEK
Smrť po výstupe na Mont Blanc
Muž bol členom zájazdu českej horolezeckej cestovnej kancelárie. Sprievodca ho odmietol vziať ku skupine, pretože na výstup nemal výbavu ani fyzické predpoklady. On sa zaťal, podpísal reverz a liezol na vlastnú päsť. Mont Blanc síce vyliezol, ale zliezť sa mu už nepodarilo. „Šmykol sa možno dvadsať metrov pod nami. Videli sme, ako sa zabil - bol to silný a hrozný zážitok. Keď niekoho pod sebou vidíte zomrieť a potom musíte prejsť rovnakým miestom, na ktorom on spadol, je to deprimujúce,“ priznáva Katarína Kollárová.
Bez okuliarov hrozí snežná slepota
Okrem nej a Patrika boli na alpskej expedícii ďalší dvaja zakladajúci členovia Nitrianskeho horského spolku. Ten vznikol pred pätnástimi mesiacmi a patrí do skupiny regionálnych spolkov, ktoré zlučuje Slovenský vysokohorský turistický spolok. Dnes má nitriansky spolok 22 registrovaných členov, medzi ktorých sa okrem horolezcov počítajú aj ďalší nadšenci rôznych športov v prírode.
Na Mont Blanc sa štvorica s patričným výcvikom a vybavením vybrala minulé leto. S výbavou, ktorá v tom lacnejšom prípade vyjde na štyridsaťtisíc korún. Základom pri stúpaní po vrchoch zasypaných večným snehom a po ľadovci sú stúpacie mačky, horolezecký čakan - cepín, niekoľko vrstiev teplého oblečenia, prilba, istiace laná a kvalitné výškové okuliare. „Bez nich hrozí, že za veľmi krátky čas dostanete snežnú slepotu. Okrem toho sa treba pripraviť na riedky vzduch a natierať sa až 40-faktorovým ochranným krémom. Bez neho sa pokožka rýchlo spáli,“ vraví Patrik Együd.
Mont Blanc: Bez vodcu a istenia
Po technickej stránke bol výstup na Mont Blanc náročnou cestou. Štvorica napriek tomu liezla bez profesionálneho horského vodcu a bez istenia. Aby boli rýchli, nemali žiadne istenie, naviazaní boli len na seba. Na strmých hrebeňoch museli byť stále nachystaní, že ak niekto padne do jednej strany, ostatní sa musia hodiť do prázdneho priestoru na druhej strane.
Samotnému výstupu predchádzala aklimatizácia a adaptácia. Horolezci si privykali na riedky vzduch a na výšku niekoľko tisíc metrov nad morom. Stúpali cez niekoľko výškových táborov, zdolávanie Mont Blancu im trvalo štyri dni. Úsek medzi posledným výškovým táborom a vrcholom hory sa medzi horolezcami nazýva útok. Na ten sa zvyčajne vyráža skoro ráno.
Na rozdiel od Kaukazu sa horolezci v Alpách môžu pri výstupe plne spoľahnúť na tamojšiu horskú službu. Je na špičkovej úrovni a v prípade núdze a priaznivého počasia zasahuje okamžite. Vrtuľníku nerobí problém dostať sa až do výšky päťtisíc metrov. Kaukazská horská služba patrí zase pod ruské ministerstvo mimoriadnych udalostí. „Sú to dvaja chlapíci v provizórnej plechovej búdke s jedným oknom rozbitým. V rámci svojej výbavy nemajú ani len lezecké mačky, o zásahoch vo väčších výškach nemôže byť ani reči,“ povedal Patrik. Katarína by ich premenovala na pohrebnú službu. „Majú nosítka, ktorými znášajú mŕtvych.“
Záchody: Diery v zemi
V júlovej expedícii na Kaukaz už bolo jedenásť horolezcov z celého Slovenska. Najstarší mal 56, najmladšia 26 rokov. Do mesta Minerálne Vody pod Kaukazom prileteli z Moskvy. Vnútroštátne lety používajú lietadlo v dosť zlom technickom stave, lietadlo horolezcov nebolo výnimkou. V interiéri trčali rôzne drôtiky a okná netesnili.
Zážitkom boli aj toalety na letisku v Minerálnych Vodách. Tvorili ich štyri vyhĺbené diery v zemi, ktorým chýbali dvere. „Intimitu“ vytvárali len prepážky medzi jednotlivými dierami. Steny boli oblepené fotkami hľadaných zločincov a vrahov.
Pod rúškom strachu a vyhrážania
Cesta na Kaukaz sa rôznymi vybavovačkami začala ešte pred Vianocami. Potrebné bolo zabezpečiť víza a letenky, zohnať niekoho z Ruska, kto pošle pozývací list.
Po príchode sa navyše museli turisti hlásiť miestnej polícii, vybaviť si povolenie na vstup do pohraničnej oblasti a kúpiť ďalšie na vstup do národného parku.
„Rusko je krajina administratívy a byrokracie – asi najväčšej na svete. Povolenie do pohraničného územia sme potrebovali nielen my, ale aj domáci. Aj oni sa podrobovali množstvu rôznych kontrol, ale na rozdiel od nás boli na všetko zvyknutí. Berú to ako prirodzenú vec: ukážu papiere, počkajú a idú ďalej. Je to súčasť ich bežného života, asi ako keď idete ráno do potravín. Keď sme boli pod horou Elbrus, obstúpili nás dvaja chlapi mafiánskeho vzhľadu. Povedali, že buď zacvakáme, alebo ideme dolu. Nič také, ako normálna agentúra, kde by sme si kúpili lístok za fixnú cenu. Všetko sa odohrávalo pod rúškom strachu a vyhrážania,“ popisuje udalosti Katarína.
Iný život: Kaukazský
Fixné ceny v oblasti Kabardinsko-balkarskej republiky jednoducho neexistujú. Všade sa poplatky zjednávajú. Patrik: „Miestni sú zväčša moslimovia, vyjednávajú výlučne s mužmi. Tam sme doplatili na to, že Katka je zvyknutá rozprávať a vyjednávať. Vybavovali sme si odvoz, dohadovali sme cenu a do toho sa zapojila Katka. Chlapík sa otočil a zmizol. Bolo mu úplne jedno, že nás aj s ťažkým nákladom nechal len tak.“
Na Kaukaze sa žije zvláštne. Miestni sú chudobní, živia sa drobnými službami, napríklad obsluhou lanoviek, štrikovaním odevov či prípravou tradičných jedál pre turistov. Chovajú kozy a kravy, turistom ponúkajú syry a kože. Patrik vraví, že ich obydlia miestami pripomínajú náš Luník 9. „Smeti hádžu naozaj všade a zjavne im to neprekáža. Ak nemajú na to, aby platili centrálne vykurovanie, spravia si piecku, vystrčia rúru von oknom, nasekajú drevo v horách a kúria zadarmo celú zimu. Keď potrebujú pristaviť, zväčšia si balkón, zdola ho podoprú dvoma nosníkmi a spravia si tak visuté izby.“
Kaukazské deti zrejme nikdy nevideli cudzinca so svetlými vlasmi a pokožkou. „Mala som tam vlastný fanklub. Deti za mnou chodili, aby som sa im podpísala, chytali ma za vlasy a ruky, vykrikovali moje meno,“ so smiechom si spomína Katarína. Pre miestne deti zorganizovali volejbalový zápas a darovali im cukríky a tričká.
Povinná diéta
Zážitkom bolo zháňanie predpovede počasia. V Alpách je predpoveď dostupná všade, dokonca aj dvojjazyčne. Presne popisuje počasie na každú hodinu. Na Kaukaze je to presne opačne. Meteorologická služba, to je jedna pani v zanedbanom dome. Nitrianskych horolezcov usadila v obývačke, pustila televízor a keď začala predpoveď počasia, pridala zvuk. „Bola tam mapa celého Ruska a na nej pár značiek. Každá mohla zobrazovať územie veľké možno aj niekoľko tisíc kilometrov štvorcových. „Meteorologička“ prstom ukázala na značku pri našej oblasti a spýtala sa, či rozumieme. Vôbec ju netrápilo, že zobrazované počasie mohlo byť hádam aj päťsto kilometrov od nás. No my sme kvôli výstupu potrebovali vedieť počasie úplne presne,“ vysvetľuje Katarína. Nakoniec si ho zohnali na internete.
U jedného z miestnych členov horskej záchrannej služby si všetci kúpili podomácky naplnené plynové bomby. Prevážať plynové bomby v lietadle nemohli, tak im ani iné nezostávalo. „U nás vydržia bomby asi päť dní, tá, čo sme kúpili, vydržala o polovicu menej. Keďže strava pozostáva väčšinou z instantných polievok a dehydrovaných jedál, ostali sme na diéte,“ hovorí Patrik. „Prvoradé je pitie, preto keď sme videli, že máme málo plynu, šetrili sme ho na ohrievanie ľadovcovej vody, z ktorej sme si varili čaj. Počas posledného dňa nám ostal krajec chleba pre každého. Boli sme vďační aj za to.“
Útok na Elbrus
Tritisíc metrov vysoké vrchy nie sú na Kaukaze ničím zvláštnym. Pre miestnych veľa neznamenajú, a preto nedostali ani žiadne oficiálne názvy. „Jednu trojtisícovku sme pomenovali po Katke. Nechali sme ju, nech na ňu vylezie prvá, a potom sme jej dali meno Pik Kaťuša,“ povedal Patrik. Výstup na samotný Elbrus bol mimoriadne ťažký. Zvlášť pre Patrika, ktorý tesne pred výstupom dostal žalúdočné problémy. Zrejme z nedostatočne prevarenej ľadovcovej vody. Večer pred skorým ranným útokom sa odporúča, aby sa horolezci poriadne najedli a veľa pili. Patrik nejedol, ani nepil.
„Dvaja z nás vyrazili o pol hodinu skôr, lebo sa necítili takí rýchli. Ešte prvých šesťsto metrov som stíhal, potom som ale videl, ako sa mi vzďaľujú. Niekde vo výške asi päťtisíc metrov ma predbiehal jeden Rus, ktorý keď videl, v akom som stave, trval na tom, aby som sa otočil a vrátil dole. Povedal, že takých, ako som ja, zomrelo na Elbruse už veľa.“
O tristo metrov vyššie narazil Patrik na sedlo kliesniace sa medzi dvomi vrcholmi Elbrusu. Tam si dal hodinovú prestávku, z toho asi pol hodinu prespal. Nebál sa, že v tej zime zaspí na dlhšie? „Inak sa nedalo, potreboval som oddych. Naši by ma pri zostupe určite stretli, do hodiny-dvoch by išli okolo mňa. Keď som precitol, prinútil som sa niečo vypiť a zjesť čokoládu. To spravilo zázraky. Pokračoval som v lezení a keď som bol asi sto metrov pod vrcholom Elbrusu, rozplakal som sa. Dokonca až tak veľmi, že som si musel hovoriť – nerev, lebo inak nevyjdeš.“
Katarína dodáva, že na vrchole plačú skoro všetci. „Nedá sa tomu zabrániť. Všetky emotívne procesy sa spustia už tesne pod vrcholom, keď chýba len kúsoček a keď si zrazu uvedomíte, že vrchol hory určite dosiahnete. Ja som bola hore skôr ako Patrik a myslela som si, že on vyjde maximálne do sedla a bude sa musieť otočiť. Čakať naňho na vrchole nepripadalo do úvahy, je tam neskutočná zima. Mali sme čas maximálne na to, aby sme sa napili, užili si výhľad a spravili fotky. Zvyčajne to netrvá dlhšie ako pol hodiny.“
Aj napriek zdravotným problémom si Patrik vrchol Elbrus nakoniec vychutnal. Ten pocit blaženosti je hnacím motorom, vďaka ktorému už teraz myslí na zorganizovanie ďalšej výpravy.
Opäť byrokracia a uplácanie
Cesta domov prebehla podľa očakávania. Na letisku v Minerálnych Vodách od horolezcov požadovali razítko, o ktorom im predtým agentúra povedala, že postačuje, ak majú moskovské. Policajt si drzo vypýtal 1650 rubľov na osobu, potom cenu znižoval. Ako na trhu. „Domáhali sme sa stretnutia s náčelníkom miestnej milície. Keď si predstavíte ten najakčnejší americký film z ruského prostredia, tak to nie je film, tam je to realita. Policajt nás viedol hnusnými tmavými katakombami, na ktorých blikali neónky, do kancelárie za oceľovými dverami. V zafajčenej miestnosti stál s cigaretou v ruke veľký spotený policajt v rozhalenej uniforme. Náčelník nám bez problémov povedal, že on kvôli razítku potrebuje vypísať pár papierov a že nám letí lietadlo za tri hodiny, ale on ich bude vypisovať šesť hodín,“ rozpráva Patrik Együd. Náčelník sa otvorene spýtal, koľko majú peňazí. Donútil ho, aby všetky vyzbieral. Potom si bankovky roztriedil podľa veľkosti a desaťrubľovky šmaril Patrikovi naspäť s odôvodnením, že drobné neberie. „Priznali sme, že ešte asi tristo rubľov sme si na prepravu po Moskve museli nechať, to zrejme zavážilo a pustil nás. Ďalšie problémy nám robili pri nastupovaní do lietadla, tvrdili, že batožinu máme všetci o päť kíl ťažšiu. Zašlo to tak ďaleko, že prišiel pilot a dosť vulgárne nám povedal, že buď zaplatíme, alebo nám batožinu vyhodí na pristávaciu dráhu,“ dodal Patrik. Až v Moskve prišli na to, že razítko z mesta Minerálne Vody vôbec nepotrebovali. Vymysleli si to miestni úradníci, aby z turistov vytiahli peniaze.
Vlastnou vôľou sa dá zabiť
Napriek zlým skúsenostiam s ruskými úradmi si horolezci na expedíciu spomínajú v dobrom. Splnili si svoje sny a prekonali samých seba. O prekonávaní by vedel hovoriť najmä Patrik. „Skúsený horolezec nám raz povedal, že vlastnou vôľou sa človek môže aj zabiť. Na Elbruse som bol tomu blízko...“
TOMAS HOLUBEK
|
|
