Zdroj: http://www.nihos.sk/cms/index.php?a=138 • Vydané: 2.8.2011 23:37 • Autor: patrik
Už sa stalo dobrým zvykom, že NIHOS usporiada v letných mesiacoch zahraničnú expedíciu, z ktorej sa väčšinou stáva vrchol sezóny. V roku 2010 to mal byť veľkonočný výstup na najvyšší vrch severnej Afriky Jebbel Toubkal, ktorý sa však neuskutočnil, a tak bolo treba vymyslieť nejakú primeranú alternatívu v inom termíne. Ako najzaujímavejšia voľba sa ukázala cesta do Dauphinských Álp, presnejšie na najzápadnejší európsky štvortisícový vrchol Barre des Écrins.
Po tradičných naťahovačkách „idem-nejdem" sa nás nakoniec nazbieralo 12. Štyria z nás - dvaja Velebírovci, Martin Kmeťo a ja sme si nemohli dovoliť účasť na celej expedícii, ktorá zahŕňala tiež lezenie ferát v oblasti Vallouise, takže po hlavnom programe sme to zbalili a otočili domov.
Ale poďme pekne poporiadku.
Tento náročný cieľ leží v masíve Écrins, v ktorom sa nachádza aj ďalší krásny alpský velikán Mt. Pelvoux. (3943 m). Po dlhej, viac ako 1300 km dlhej ceste sme dorazili do dedinky Allefroide neďaleko Brianconu. Keďže sa dalo autom vyjsť ešte vyššie, využili sme to a vyviezli sa až na parkovisko pri chate Cézanne, kde si Kmeťo dal svoje nezabudnuteľné „café grande", keď mu namiesto kávy doniesli veľké pivo. Ešte sme len prišli a už bolo veselo. Smiech nás prešiel, keď sme po kľukatom chodníku v 28 stupňoch tepla začali stúpať krásnou, ale nekonečnou dolinou smerom k horskej chate Refuge du Glacier Blanc (2542 m). Po cca troch hodinách sme tam boli a venovali sme sa už len naberaniu síl na druhý náročnejší úsek výstupu na chatu Refuge des Ecrins (3175 m). K nej sme sa vydali na druhý deň.
Po ceste sme už dorazili aj k stále ustupujúcemu čelu ľadovca Glacier Blanc. Ďalej sa z pohodovej trekingovej šuchtačky stal už vážny výstup, keď sme ustavične hľadali cestu značenú mužíkmi a snažili sa riešiť otázky, či bude lepšie ísť daný úsek po ľadovci, alebo skalami po bočnej moréne. Obidva varianty mali svoju obtiažnosť a riziká. Tým sme sa našťastie vyhli a za 4 hodiny sme stáli pod záverečným asi polhodinovým výšvihom k vytúženej chate. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa menil aj ráz prostredia, ale stále bolo cítiť letné obdobie aj globálne otepľovanie. Miestni horali nám pri náhodných stretnutiach rozprávali nostalgické spomienky spred 25 rokov, keď vo výške 3000 m v strede leta pretraverzovali po súvislej snehovej pokrývke ľadovec a nahor vystupovali chodníkom po druhej strane. Dnes je tento spôsob nemožný, ľadovec je v lete takmer bez snehu, je celý rozpraskaný a je oveľa nižší i keď stále majestátny. Smutný bol pohľad na železný rebrík, ktorý kedysi viedol na ľadovec a dnes siaha odnikiaľ nikam...
Po ubytovaní sa na chate sme sa opatrne zahryzli do povinných dvoch-troch plechoviek piva a poukladali sme sa na spánok.
Tretí deň bol dňom útoku na vrchol. Vstávalo sa ešte za tmy a vyrážalo sa v pomerne ostrom tempe. Zolovi sa to prejedlo po pol hodine a otočil to naspäť (ale on si to potom rozmyslí...) My ostatní sme pokračovali ďalej a na svitaní sa nám už ukázali vrcholové partie masívu Écrins. V porovnaní s fotkami nám hneď bolo jasné, že nie nadarmo vrchol Barre des Écrins patrí k najťažším štvortisícovkám. Taktiež cesty uvádzané v sprievodcoch boli v danom období „neleziteľné" kvôli nedostatku snehu. Po obrovskom traverze a prekonaní niekoľkých nebezpečných miest sme stáli v sedle pred nástupom do vrcholovej steny a rozhodnutím, kto pôjde na vrchol Barre a kto na nižší štvortisícový vrchol Dom du Niege des Écrins. Nakoniec sme vytvorili dve lanové družstvá, jedno dvojčlenné a jedno trojčlenné, z chlapcov, ktorí sa zdali byť fyzicky a technicky na tom najlepšie a my ostatní sme sa pobrali spolu s nežnejšou časťou výpravy na spomínaný ľahší vrchol. Ešte predtým sme pomohli jednej zlaňujúcej francúzke, ktorá si pri návrate z vrcholu neobula mačky a zlanila na čisté sklo, zvažujúce sa do nebezpečných dolných partií s „peknými trhlinami. Všetko dobre dopadlo a my sme už naozaj vyrazili na neďaleký vrchol. Po jeho zdolaní sme si vychutnávali výhľady, zatiaľ, čo naši piati kamaráti s Kmeťom na čele bojovali v stene Barre a zdalo sa, že nepostupujú moc svižne...
Medzitým sa k nám zospodu blížila akási známa postavička, z ktorej sa vykľul Zoltán prehodnotivší svoju situáciu a predsa len vyrazivší k vrcholu. Nakoniec všetky úseky, ktoré sme my prekonávali istení na lane, on vysóloval, takže mohol mať dušu na mieste. Adrenalín bol. Tak sme ho počkali pod vrcholom, nech má chlapec čiarku, keď už sa sem toľko trepal a začali sme zostupovať k chate. Spomínam si na ten hnusný záverečný výšvih od ľadovca. Stavitelia sa zrejme zichrovali pred novou dobou ľadovou a chatu postavili na vyvýšenom mieste. Ľadovec však o dobrých 50 m poklesol a my sme to dávali hore sutinou so sebazaprením. Potom pivo, večera, pivo a čakanie na vrcholový tím.
Deväť hodín večer a tímu nikde. Chatár behal po chate celý nervózny a zdalo sa, že to nehrá... Všetci sme sa o nich začínali báť, keď sa v tmou pokrytom ľadovci objavili svetielka čeloviek pomaly sa blížiacich k nám. Medzičasom som sa oddýchnutý vybral dolu nižšie opísanou strminou borcom v ústrety, reku aspoň im pomôžem s ruksakmi. Nech mi to odpustia, ale chlapci vyzerali ako by im cestu skrížil Yeti, chápete... Po odloženej večeri sa však spamätali a všetci už upokojení sme si ľahli spať.
Ráno dobití ako psi sme zatrúbili na zostup a po ceste si polovica z nás urovnávala v hlave mindrák, že sme predsa len mali ísť na ten hlavný vrchol... ale už nás to prestalo trápiť...
Šesť hodín nechutného zostupu a opäť sme boli na dohľad od našich áut v Allefroide. Ešte posledné pohľady na Mt. Pelvoux a nádhernú dolinu, nákupy suvenírov a piva a hajde domov. Teda iba my štyria, ostatní ešte smerovali do Vallouise na feraty a potom k moru do Monte Carla.
V Taliansku sme sa zastavili okúpať na Lago di garda, prehistorickom ľadovcovom jazere s krásnym skalnatým okolím a vymakanými plážami. Človek sa tam cíti ako pri mori, len voda je sladká... Dali sme v susednej dedine originálnu taliansku pizzu a „fofry" domov, kým sa nestratili dojmy z nášho ďalšieho silného zážitku v európskych veľhorách.
Záver: Miesta, o ktorých som tu práve dopísal, sú síce dosť vzdialené, ale stojí za to sa tam vybrať. Komu sa nechce, choďte hoci aj do Raxov, hlavne niečo robte, nech zahraničných horách stretávame stále viac našincov - usmievavých ostblockerov s veľkými ruksakmi, čo objavujú svet J.
Účastníci: Patrik a Katka Egyudovci, Štefan Janás, Róberto Kollár, Janka Ferenciová, Martin Boltižiar, Marek Matejka, Zoltán Ďurčovič, Adela Galádová, Juraj Velebír, Martin Kmeťo, Mirko Kučera
Text: Mirko Kučera
Foto: Patrik Egyud, Martin Boltižiar, Róbert Kollár, Zoltán Ďurčovič, Štefan Janás FOGALÉRIA K ČLÁNKU