Zdroj: http://www.nihos.sk/cms/index.php?a=35 • Vydané: 6.10.2008 23:14 • Autor: patrik
Keď mi Gašpar volal, že miesto očakávanej návštevy ma čaká nečakaný zimný kurz, dosť ma prekvapil výraz zimný, keďže zima bola celkom slabá, dokonca už niekde kvitli kvietky. Ale ako sa hovorí: „Nekrič hop kým si ústa nerozbil“, týždeň predtým začalo snežiť na horách a priamo na malebnej chatke Žiarskej zvanej bolo kopec snehu a neprestalo ani keď sme tam boli. V skratke: koooopec snehu.
Hoci bol už neskorý večer (rozumej tma), stále nás tam bola len hŕstka. To sa tak v priebehu pol hodinky zmenilo a už nastala živá vrava, keby sme nemuseli ráno vstávať, hádam ani nejdeme spať.
Ráno sa nás na raňajkách zišlo aj dosť mimokurzových výletníkov, najmä z Moravy a Čiech. Niektorých to znepokojovalo, keďže kombinácia prítomnosti českých turistov, viacdňových snežení a lavín je pomerne častá (všetkým, ktorý ma práve chceli obviniť s nacionalizmu: jedna neďaleko NAOZAJ padla a niektorí z Čechov tam naozaj boli).
Po doobedňajšej teórii vzhľadom na neutíchajúci vietor sa naše vedenie, skladajúce sa z Gašpara, Patrika a pomocnej organizačnej a pedagogickej sily Róberta, rozhodlo, že nepôjdeme ďaleko. V tom počasí je ale aj pojem ďaleko veľmi, naozaj veľmi relatívny.
Vietor-nevietor, sneh-nesneh, vyrazili sme do terénu. Musím nás pochváliť, naviazať sme sa zvládli za krátku chvíľu, čo bolo zrejme tým, že mnohým z nás naviazanie nebolo cudzie, keďže letný kurz sme mali dávno v malíčku. Čo zabralo najviac času bolo podľa mňa obúvanie mačiek - priebežne sa ozývali výkriky ako: „AKO SA TO ZAPÍNA?!" Musím sa pochváliť: ja som to zvládla. Síce po tom ako mi Gašpar zapol pravú, ľavú som zvládla hravo už za päť minút J ale ako sa v tom chodí... cez zasnežený zľadovatený mostík sa šlo tak v pohode, že nabudúce asi pôjdem aj na obyčajnú zimnú túru v mačkách.
Asi 10 min. od chaty sme si dali prvú kurzovú prestávku - nácvik pádu a brzdenia cepínom. Bolo to super, veď kto nemá rád hádzanie sa do snehu a šmýkanie sa dole kopcom ;) Niektorí to zvládli hneď, niektorí sme sa mohli utešovať aspoň tým, že nás to nebude bolieť keď dopadneme, pretože už dávno budeme mať cepín zapichnutý v hrudi. Našťastie, tento úkon po niekoľkých pomalých filmovaniach pádu a viacerých skúšobných rýchlych, priam ozajstných pádoch, zvládnu aj také antitalenty na brzdenie cepínom ako ja.
O čosi ďalej nám našli pekný terén na výkop zimného bivaku, človek by neveril že sa budú ľudia priam trhať o lopatu... holt, proti gustu žiaden dišputát. Vykopali celkom peknú dieru, trochu sme sa pri nej pofotili, a poďho na chatu, keďže počasie dávalo pojmu "mrcha počasie" nové významy, dokonca nám v rámci kurzu objednali lavínu v diaľke, aby sme aspoň počuli ako znie. Pochod k chate bol všelijaký, ale keď už bola chata na dosah, pozitívne myslenie a optimizmus vysokohorských turistov sa nezaprel ani v nás a pekne sme započali guľovačku končiacu sa všeobecným "skotačením"(neerotickom samozrejme) v snehu.
Po dobrej večeri (po takom dni by síce chutili aj klince, ale fakt bola dobrá) sme sa vrhli na trénovanie ďalšej veľmi potrebnej schopnosti či vlastnosti vysokohorského turistu - budovanie medziľudských, vďaka našim spolunocľažníkom - aj medzinárodných vzťahov, podporených dobrým... čajíkom, gitarou a spevom našich bratov a skvelými príbehmi z terénov. Záver večera, presnejšie začiatok rána ukončil poslednú fázu budovania dobrých vzťahov - tanec J A to nám vôbec nevadilo, že k dispozícii bolo len jedno CD, ktoré sa dalo počúvať, takže sme asi 4 hod počúvali tie isté skladby dookola. Ďalší charakteristický znak vysokohorského turistu: užijeme si čo máme a čo nemáme, nepotrebujeme J
Druhý deň posilnení raňajkami, po skontrolovaní počasia sa zase rozhodlo, že nepôjdeme ďaleko. Veruže, schody k izbám ďaleko neboli. Tam nám teoreticky v pohode tepla a sucha predviedli, ako sa správať v chlade, mokre a strese, keď niekto padne do ľadovca, či už z pohľadu padnutého alebo zachraňujúceho. Ako v letnom kurze pri zachraňovaní na skale, aj toto skončilo spleťou kladiek a uzlov... ale jedného dňa, keď to zvládnem, tak mi môže do takej trhliny padnúť aj maco ako Patrik, v pohode vytiahnem ;)
Z tepla chaty nasledovala výprava do terénu. Čakali nás rôznorodé aktivity, čím vzdávam poklonu organizácii, pretože sa naraz robilo viacero aktivít - skúšanie vrstiev snehu, výkop bivaku zo snehu spojeného s hľadaním obete zavalenej lavínou s tyčami. Ďalšia skupina si medzitým mohla vyskúšať hľadanie s lavínovým vyhľadávačom, opäť poklona organizácii, tí čo hľadali sa vracali s tvárami úplne rozžiarenými radosťou, keďže „pípsi" nastavené na vysielanie boli skryté dômyselne, niekedy až zákerne. Po pár hodinách unavení aktivitou, ale i zimou a náročným počasím (mooooc mrchavé, proste celé zle), sme sa rozhodli vrátiť na chatu, veď aj tak už bol čas "pobaliť švestky" a vrátiť sa do každodenného civilizovaného života.
A čo som si odniesla ja? Okrem prechladnutia schopnosť použiť ďalšie uzly, vedomosť aspoň nahrubo vedieť kam sa to nemám štverať, skúsenosť že na dlhšiu túru predsa len beriem lopatku ;) a krásne spomienky. Takže ďakujem Gašparovi že zmenil pôvodné plány a rozhodol sa pre kurz a našim inštruktorom za dobre zorganizovanú aktivitu a všetkým ktorý tam boli za super víkend, ktorý si kedykoľvek veľmi rada zopakujem.
Text: Erika Vinceová
Hoci