Zdroj: http://www.nihos.sk/cms/index.php?a=65 • Vydané: 15.10.2008 17:29 • Autor: patrik
Tohtoročné Veľkonočné sviatky sme nesedeli iba doma a napchávali sa všakovakými dobrotami, ale vyrazili sme na skialpový víkend do Vysokých Tatier. Počasie malo byť priaznivé, snehu bolo tak akurát a ubytovanie, tak tento krát to bol trojizbový byt nášho pána docenta Boltižiara v Poprade.
Deň pre Veľkým piatkom sme si zobrali dovolenku a už v stredu večer sme vyrazili. Cestou sme sa zastavili ako obvykle na veľký nákup v Ružomberku. Boli sme všetci dosť unavení a asi aj hladní, lebo tak dopadlo aj naše nakupovanie. Pred pokladňou bol košík taký veľký, že sme ho nevládali ani tlačiť. J
Ráno sme si dali budíček a po výdatných raňajkách vyrazili smerom na Zbojnícku chatu. Počasie nebolo nič moc, šliapali sme po pomerne zľadovatených poliach, no na chatu sme to zvládli všetci bez problémov. Chalani aj mali snahy pokračovať niekde ďalej do sedla, avšak vrtochy počasia ich odradili. Keď sme sa dostatočne občerstvili a oddýchli si, vydali sme sa zjazdom dole. Rozdelili sme sa na dve družstvá - asi tušíte aké...Chlapci cez extrémnejší Výtok a my, dievčatá, cez klasické osvedčené miesta cez Genarála. Musím tu pochváliť našu začiatočníčku - skialpinistku Danku, ktorá zvládla všetko bez väčších problémov. Dokonca robila i pekne oblúčiky a fičala dole svahom jedna radosť.
Na byt sme prišli v celkom dobrej forme, avšak nejako sme na varenie nemali tú správnu slinu, a tak sme sa vybrali do miestnej pizzerie. Po tom čo sme nasýtili hladné žalúdky, sme nasadli do áut a vyrazili k atrakcii AquaPark. Ako tak postávame pred tabuľami oznamujúcimi ponúkané služby, uvedomujeme si, že jeden z nás chýba...sila, čo? My sme nechali nášho kamaráta Roberta v miestnej reštike. Rýchlo sme viacerí chytili do rúk mobile a už sme ho vytáčali. Zvonilo prvýkrat, druhýkrat, x-tý krát...potom nám došlo, že mobil zabudol Roberto na byte. Ako sa hovorí „keď sa darí, tak sa darí".
Keď sa Ďuro vrátil spoločne s Robertom do Aquaparku, ani sme sa nečudovali, že mu nie je do reči. Bolo mi ho úprimne ľúto. Keď sa to celé nejako utriaslo, zašantili sme si ako deti v rôznych bazénoch, vírivkách, a pod. Večer sme boli takí unavení, že sme rýchlo pospali, žiadna „žúrka" sa nekonala.
Na druhý deň sme mali v pláne (to v pláne musím zdôrazniť) ísť na Popradské pleso a do Zlomiskovej doliny. Boltiho bolelo kolienko, tak strážil oheň doma. My, ako správni Slováci sme sa vzhľadom na poplatok na parkovisku rozhodli vyjsť autom až na chatu Popradské pleso. Snehu tu bolo neúrekom, párkrát nás i nebezpečne podkĺzlo, ale naši šikovní šoféri Patrik a Ďuro to zvládli jedna radosť. Tu sme si pripravili výstroj a šup ho hore kopcom do Zlomísk. Snežilo a fúkalo tak silno, že sme sa vzájomne poriadne nepočuli ani nevideli. Sprvoti sme úspešne vzdorovali, no potom sme to na prahu hornej časti doliny my baby vzdali a išli sa zohriať na chatu. Chalani neboli o moc úspešnejší, počasie bolo naozaj pod psa a lavínové nebezpečenstvo sa stále zvyšovalo. A tak sme nasadli do áut a pekne sa vrátili do Popradu.
Po príchode na byt sa začalo všeobecné kuchtenie, ktorého sme sa chytili ako zvyčajne my, baby. Navarili sme skvelé cestoviny asi tak pre rotu, takže sme sa po večeri nevládali poriadne ani postaviť zo stoličiek. Večer odchádzala Adela s Ďurim na sviatky domov, takže nás zostalo pomenej. Čo to sme poklábosili a unavení zaspali.
V sobotu ráno nás počasie rýchlo a ľahko zahnalo do miestneho múzea v Tatranskej Lomnici. Pamätám si, že som tu bola ako dieťa s mojimi rodičmi. Ale to už bolo dosť dávno. Vystavené expozície tu boli naozaj vo vysokej kvalite a strávili sme tu dosť veľa času prezeraním zaujímavostí o Tatrách. Keď sme sa dostatočne vynadívali, nasadli sme do áut a vyrazili domov stráviť sviatky s blízkymi.
Účastníci: Katka Egyudová, Danka Zmeková, Adela Galádová, Juraj Velebír, Martin Boltižiar, Róbert Kollár, Patrik Egyud
Text: Katka Egyudová
Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU