|
 |
Vianočný výstup na Zobor - IV. ročník - 26.12.2006
Fotogaléria z akcie
Počas vianočných sviatkov alebo aj najkrajších sviatkov roka, ako sa im zvykne hovoriť, sme sa nenapchávali len koláčikmi a sladkosťami, ale sme sa stretli na vianočnom výstupe na Zobor. Našim cieľom bolo nielen si vychutnať zimnú prírodu, ale buďme k sebe úprimní, taktiež odľahčiť našim ťažko skúšaným a preplneným žalúdkom.
Uvedená akcia sa konala dňa 26. decembra na druhý sviatok vianočný. Zraz účastníkov bol pri liečebnom ústave pod Zoborom. Možno tu už zapracovala i naša web stránka, kde uvádzame všetky aktuality spolku, ale dôležité je to, že sa nás tu stretlo tak veľa, že sme boli všetci milo prekvapení. Najmladšími účastníčkami boli dva a polročná Kristínka a sedemročná Lucka. My ostatní sme boli tí starší. Kto by sa už chválil svojím vekom. No nie? :-)
Počasie bolo priam ukážkovo jesenné. Aby som to upresnila, jedinými náznakmi zimy boli fliačiky snehu pod úpätím kopca. Aká je tá príroda zvláštna... Jeden rok nám dopraje snehovej prikrývky až-až a o rok neskôr sa musíme uspokojiť aj s tým málom. Ale kto je vlastne zvláštny? My, večne nespokojné stvorenia, alebo pani zima? Veď raz sa nám máli a inokedy nám je veľa...
Počas výstupu sme sa posilňovali voňavým vareným vínkom, ktoré rozvoniavalo široko-ďaleko z našich termosiek. Nechýbali ani najrozličnejšie koláče, ktorými sme sa vzájomne núkali na „koštovku“. Keďže oddychových prestávok bolo viacero, dorazili sme na Zobor (586 m) v tej najlepšej kondícii. Okolité výhľady bolo úžasné. Slnkom zaliate mesto, nebo a príroda nám dávali zabudnúť i na bohaté občerstvenie. Pre okoloidúcich by bolo vcelku zábavné vidieť plné misky koláčov, zákuskov a iných dobrôt okolo ktorých sa tlačí skupinka ľudí. Spoločne nám všetkým tak chutilo, že som sa dokonca pustila do lineckých koláčikov. A tie ja osobne fakt nemusím. :-)
Aká by to bola akcia bez spoločnej fotografie! Na tej našej štefanskej som narátala presne 20 „dospelákov“ a 2 deti. Nemôžem nespomenúť ani pár barlí, ktoré pomohli nášmu Petrovi Meňhartovi zdolať nitriansky „Everest“. Myslím, že ho môžeme všetci považovať za víťaza výstupu, pretože zvládnuť 280 metrov prevýšenie na barlách, tak to by hockto nedokázal.
Zostupovať sme začali pri západe slnka a k liečebnému ústavu sme dorazili už takmer za tmy. Niektorým sa pohybu málilo, tak si ešte odskočili i na neďalekú Pyramídu. Najmladšej turistke bolo pohybu viac než dosť a cestu nadol sladko prespala v detskom nosiči. Určite by s ňou vtedy niektorí z nás menili.
Dole sme sa vzájomne počkali, zaželali sme si všetko dobré do nového roka a vydali sa smerom domou k našim rodinám a vianočným stromčekom.
Text: Katka Egyudová
Foto: Marek Matejka
|
|
